
Srbsko
28.10.-1.11.2022
Tento rok nám učarovali štáty bývalej Juhoslávie. V lete sme boli v Albánsku, Severnom Macedónsku, Kosove, Chorvátsku aj Slovinsku. Srbskom sme len prechádzali, ale už vtedy sme si naplánovali sa sem vrátiť. Ako zvyčajne, chceme navštíviť hlavné mesto a najvyšší vrch. Deň a pol dovolenky, 1 sviatok a do itinerára sa nám vmestí aj 1 národný park. Ostatné krásy budú musieť počkať na inokedy.
Belehrad
Z domu vyrážame presne na poludnie v piatok. Bez väčších zastávok a len s 30 minútovým prechodom hraníc sme o siedmej večer v Belehrade. Cesta je nudná, vedie maďarskými a potom srbskými rovinami. Ešte chvíľu a začali by sme mať fóbiu z rovín, ak také čosi existuje. Najviac času strácame pri príjazde do centra Belehradu, po mestskej diaľnici už ideme krokom. Ubytovanie máme v štúdiovom apartmáne v pešej vzdialenosti od Katedrály Sv. Sávu, najväčšieho pravoslávneho chrámu v Srbsku aj na celom Balkáne a jedného z najväčších pravoslávnych chrámov na svete. Je otvorený do 20:00, preto len zložíme veci v apartmáne a pešo sme za 15 minút pri ňom. Vstup je zdarma a v tento večerný čas je tu len pár turistov a veriacich. Chrám je nádherný, zlatom zdobený, každá stena je úžasná a najkrajšia je podobizeň Sv. Sávu, prvého srbského arcibiskupa a národného hrdinu Srbska. Pred ôsmou nás strážcovia chrámu vyženú a už je aj načase sa navečerať. Je tak teplo, že sa usadíme na terase reštaurácia a kým si vyberáme z jedálneho lístka, čašník sa pýta odkiaľ sme. Že z ktorého mesta, lebo on hral v Trnave 5 rokov futbal a Slovensko trochu pozná. Pomôže nám so SIM kartou, ktorú sme si kúpili za 10 EUR hneď za hranicou kvôli dátam. Odrazu internet prestal ísť a SMSke od providera sme nerozumeli. Čašník nám preloží SMS, že treba postupovať podľa návodu v SMSke, vytočiť nejaké čísla a dáta sa sprístupnia. Funguje to, čo je dosť dôležité kvôli navigácii. Dnes už nechápeme, ako sme mohli voľakedy chodiť po svete len s mapou v ruke a vždy sme trafili, kam sme chceli.
Sme ranné vtáčatá, už o ôsmej opúšťame apartmán. Ulice sú prázdne, a tak sme za chvíľu v centre. Zaparkujeme v podzemnej garáži nákupného centra Rajičeva, urobíme len pár krokov od auta a zrazu sa spustí alarm a rozhlas hlási voľačo v srbčine. Po viacerých opakovaniach pochopíme, že je to požiarny poplach a máme urýchlene opustiť nákupné centrum. Opäť sadáme do auta, krúžime centrom až napokon zaparkujeme v parku Kalemegdan pri vstupe do ZOO. Odtiaľ vstúpime do Belehradskej pevnosti. Je pomerne rozsiahla a nachádza sa na útese pri sútoku rieky Sáva a Dunaj. Pre rannú hmlu rieky nevidíme, skorá hodina má však výhodu, že tu skoro nikto nie je. Prejdeme celý hradný komplex a zamierime do mesta na kávu. Po nákupnej ulici Kneza Mihaila dôjdeme až k bohémskej štvrti Skadarlija. Takéto uličky sú veľmi príťažlivé, domy sú farebné a kaviareň, do ktorej vojdeme, živá a útulná. Na hlavnej ulici si dáme obed a potom vojdeme do nákupného centra Rajičeva, pozrieť sa, či nezhorel. Očividne bol požiarny poplach planým poplachom, lebo nákupné centrum je plné ľudí. Čo je pre nás udivujúce, je množstvo kníhkupectiev a dokonca knižnica na hlavnej ulici. To už u nás nie je obvyklé, inak sú tu obchody všetkých svetových značiek. Medzitým hmla ustúpila a krásne svieti slnko. Vraciame sa na hrad a teraz si už môžeme vychutnať výhľady. Strašne veľa ľudí prúdi na hrad a z hradu, ale vyzerá to, že tu nie je veľa turistov, to skôr Srbi takto trávia sobotňajší deň. Jeden z najslávnejších Srbov je určite Nikola Tesla. V Belehrade má múzeum, čo by mohla byť celkom zábava. Nepočítame však s dlhým radom pred vstupom a problémami s parkovaním. Parkovacie miesto sme našli ľahko, spôsob ako zaplatiť za parkovanie však nie. Dá sa to cez SMS, naša SIM karta však nemá zahrnuté žiadne SMSky. Idem do kiosku, ale parkovacie karty nemajú. Pokúšame sa stiahnuť apku, ale voľačo hapruje. Nakoniec preparkujeme na vzdialenejšie parkovisko s obsluhou a vraciame sa pešo k múzeu. Rad sa ešte zväčšil a od strážnika sa dozvedáme, že sa nám možno podarí kúpiť lístky až na 17.-18.-tu hodinu, aj to len možno. A to je pre nás už pozde, dnes sa už presúvame k národnému parku Djerdap. Nič sa nedá robiť, aspoň máme dôvod sa do Belehradu niekedy vrátiť. S čím Peťo veľmi nesúhlasí, nepáči sa mu doprava v meste, ani spôsob jazdy Srbov. Človek by povedal, že si už po dovolenke v Albánsku zvykol na balkánskych šoférov! Belehradu, mestu s 1,7 miliónmi obyvateľov by sa metro naozaj zišlo.
Strieborné jazero
Vybrali sme si ubytovanie pri Striebornom jazere, len zo zvedavosti, ako to tu vyzerá, keďže toto je obľúbené letovisko Srbov. Apartmán s 1 spálňou, nový, komfortne vybavený blízučko jazera je za 35 EUR na noc, čo považujeme za výbornú cenu. Prejdeme sa po promenáde, vôbec tu nie je tak prázdno, ako sme čakali, napriek tomu, že všetky bary a reštaurácie sú pozatvárané, ľudia korzujú hore-dole. V lete to tu musí žiť, pláže sú vysypané štrkom, sú tu slamené slnečníky ako pri mori. Vieme si predstaviť, ako tu Belehradčania trávia letné dovolenky, keďže je to z Belehradu len hodina a pol.
Ráno potrebujeme natankovať, preto zamierime do najbližšieho mesta Veliko Gradište. Akoby sme sa vrátli v čase, zatiaľ čo Strieborné jazero kilometer odtiaľto je na rozmachu, všade sa stavajú nové apartmány a hotely, Veliko Gradište vyzerá ako zo 70 . rokov minulého storočia. Pri brehu Dunaja je pontón s nápismi štátna hranica, na druhej strane Dunaja je už Rumunsko, odtiaľto plávajú kompy na druhú stranu. Pár kilometrov hore prúdom sa Dunaj stáva hranicou medzi Srbskom a Rumunskom a my sa tu napájame na cestu popri Dunaji k Národnému parku Djerdap a potom celým Národným parkom až k mestu Donji Milanovac, kde sa odkloníme od hranice a Dunaja a budeme pokračovať na Starú Planinu.
Golubac
Stredoveká pevnosť Golubac na vstupe do Národného parku Djerdap je našim prvým cieľom. Ako sme sa dočítali na internete, môžeme si vybrať 4 trasy na prehliadku pevnosti. Na najťažšiu- čiernu trasu je potrebné mať dobrú obuv, min. 18 rokov, výbornú fyzickú kondíciu a nemať strach z výšok a hadov. Hadov? Bŕŕŕ. Ešte je len tesne po otvorení, 10 hodín ráno a už sa tu zbierajú návštevníci. V okienku pri vstupe si pýtame lístky na čiernu trasu a musíme ukázať či máme vhodnú obuv. Baba zavolá kolegu, ktorý je zrejme špecialista na trekovú obuv a len po jeho odsúhlasení nám lístky predá. Ešteže nechce, aby sme dokazovali dobrú kondíciu klikmi, alebo čím! Musíme však podpísať vyhlásenie, že vstupujeme na vlastnú zodpovednosť. Na hrad je krásny pohľad z prístupovej cesty, chodníka, ktorý sa vinie popri brehu Dunaja, zelený trávnik vytvára kontrast s modrou oblohou a sivou pevnosťou. Pevnosť tvoria 3 hlavné časti, ktoré obklopuje 10 veží a 2 historické brány. Čierna trasa vedie na najvyššiu vežu zvanú Hat Tower - Klobúkovú vežu. Nesmeruje na ňu nikto, po schodoch k začiatku trasy vystupujeme sami. Dostávame vlastného sprievodcu, ktorý hovorí výborne anglicky, vstup na čiernu trasu je tak či tak povolený len 2 ľuďom so sprievodcom naraz. Mladý chalan nám rozpráva o histórii hradu aj o štipľavých hadoch, ktoré sa tu bežne vyskytujú. Hrad pochádza pravdepodobne zo 14. storočia, ale neexistujú záznamy o tom, kedy a kto ho dal postaviť. Výstup vôbec nie je taký náročný, akoby sa mohlo zdať podľa popisu na webe. Ale určite nie je vhodný pre ľudí s fóbiou z výšok. Keďže my trpíme skôr fóbiou z rovín, užívame si nádherný výhľad na Dunaj, nad ktorým sa stále prevaľuje hmla. Mrzí nás len to, že kvôli hmle nedovidíme na druhý koniec Dunaja, ktorý je v tomto mieste najširší po celom svojom toku. A naopak, nemrzí, že sme nestretli žiadneho hada. Po zostupe absolvujeme, už sami, ešte modrú a zelenú trasu, ktoré sú v cene čiernej trasy. Prichádza stále viac ľudí, keď my opúšťame areál hradu, už tu začína byť veľa návštevníkov, určite doporučujeme návštevu hneď po otvorení.
Lepenski Vir
Ďalšou zastávkou na ceste Djerdapským národným parkom je archeologické nálezisko Lepenski Vir, asi pol hodiny cesty od Golubacu. K budove múzea vedie z parkoviska chodník popri brehu Dunaja. Najprv si pozrieme krátky film o tom, ako v roku 1965 boli objavené na brehu Dunaja pozostatky sídliska vyspelej kultúry, ktorá existovala 6 až 7 tis rokov pred našim letopočtom. Okrem obydlí boli nájdené aj 6 tis rokov staré kostry ľudí. Tieto kostry, aj ďalšie vykopávky, ako napríklad sochy - socha bohyne plodnosti a iné, sa nachádzajú vo vitrínach v jednej miestnosti. Ale najpútavejšie je samotné sídlisko- domy majú všetky rovnaký , zvláštny trojuholníkový pôdorys, sú orientované jedným smerom a sídlisko má istý urbanistický plán. Okrem toho sa v miestnosti nachádzajú aj počítače s počítačovou simuláciou, aby sme si vedeli pozrieť, ako asi také sídlisko vyzeralo.
Národný park Djerdap
V lete je obľúbenou činnosťou turistov v Djerdape plavenie sa po Dunaji . Koncom októbra je však na internete ťažké nájsť firmu, ktorá by plavbu zabezpečila, všetky už majú po sezóne . Tak sa len vezieme autom po národnom parku cestou, ktorá sa hadí po brehu Dunaja a obdivujeme krásne scenérie. Odrazu plagát: plavby Dunajom. Odparkujeme auto a zbehneme lesnou cestičkou až k vode. Tam sedí chalan a hovorí, že jeho otec už s loďou s turistami odplával, ale ak chceme , môžeme ísť s ním. Minimálny počet osôb pre plavbu je však 3 . Kupujeme 3 lístky, stále nám to príde ako lacná záležitosť, keďže dostávame za cenu cca 38 EUR súkromnú plavbu po Dunaji s perfektným sprievodcom s výbornou angličtinou. Najprv nás vezie k najužšiemu a najhlbšiemu miestu na Dunaji, šírka je tu len 150 metrov, zato hĺbka až 90. Volá sa to Iron Gate, Železná brána a naozaj to ako brána vyzerá, z diaľky ako zatvorená a čím viac sa blížime, tým viac sa pred nami otvára, ako sa brehy rozostupujú a odďaľujú. Od Iron Gate sa plavíme opačným smerom a na rumunskej strane uvidíme jaskyňu. Do nej však nemôžeme ísť , lebo by sme museli vystúpiť na breh, ale nie je tam colnica :-). Avšak do inej, jaskyne Veteránov, kde sa dá vplávať loďou, nazrieť môžeme. Je dlhá až kilometer, my prídeme len ku vchodu, z ktorého vanie chlad, až nás mrazí. Mimochodom je krásne jesenné počasie, 22 stupňov, takže ani pri rýchlej jazde loďou nám nie je zima. Chalan každú chvíľu spomalí a ukazuje nám zaujímavosti. Rozpráva nám o výstavbe vodnej elektrárne, ktorá dvihla hladinu o 27 metrov a spôsobila, že niektoré obce boli zaplavené. Ukazuje nám balónovú stanicu Varnica, čosi ako lodný semafór- veľký balón na tyči, ktorý, keď bol hore, loď mala povolené do zúženého miesta vplávať a keď dole, tak zakázané. Takýchto staníc bolo 6 a fungovali ako signalizácia na bezpečné preplávanie Kazanom , kým sa stavbou elektrárne nezvýšila hladina Dunaja, Plávame okolo kláštora Mrakonija na rumunskej strane, ktorý bol vybudovaný nad zaplavenými ruinami pôvodného kláštora z 15. storočia. Za kláštorom sa nachádza najvyššia skalná socha v Európe, socha Decebala, posledného kráľa Dacie. Socha je vytesaná do skalnej ihly, je 43 metrov vysoká a trvalo 10 rokov jej dokončenie a stálo to milión EUR. Kráľ Decebalus bol porazený Rímskym dobyvateľom Trojanom a aby nebol zajatý, spáchal samovraždu. Jeho kamenná socha však neustále hľadí na Tabula Traiana - Trojanovu kamennú tabuľu na srbskom brehu, ktorú tu Trojan zanechal po ceste Srbskom. Tabuľa je z rokov 100-103 nášho letopočtu a bola by počas stavby priehrady zatopená, keby ju nedvihli o 21 metrov nad hladinu. Museli sa riadne namakať, keďže váži 300 ton a bola dvíhaná v celosti. Nasávame historického ducha tohto miesta, kým sa nepohneme na plavbu späť. Bol to veľmi zaujímavý výlet loďou. Trochu nás mrzí, že sme nevideli žiadne boilers - zvláštny úkaz, podľa ktorého sa Djerdap aj nazýva. Keď je prúd vody silný, voda sa krúti okolo špicatých kameňov pod hladinou a na hladine to vyzerá, akoby sa voda varila - boilling water. Videli sme to na youtube, dnes je však hladina pokojná, žiadne boilers, škoda. Po ceste späť nám chalan ukazuje vyhliadku Ploče, vysoko nad brehmi Dunaja. Veľká škoda, že už nemáme čas ísť na ňu. Treba ku nej ísť 3 km pešo a do kopca, to už dnes nedáme. Musíme sa presunúť na Starú planinu, kde máme na dnes večer zarezervovaný hotel .
Stará Planina
Jedno z mála lyžiarskych stredísk na Starej Planine je našim hlavným cieľom, pretože sa tu nachádza najvyšší vrch Srbska. Hotel Babin zub a Planinarski dom sú najvhodnejším miestom na ubytovanie, odtiaľto začína výstupová trasa. Do hotela prichádzame o siedmej večer. Recepčný nám podáva kľúč od izby číslo 1 ešte skôr, ako stihneme vytiahnuť doklady alebo povedať svoje meno. Ako viete, kto sme, pýtam sa. Ale hneď aj pochopíme- sme jediní hostia hotela. Ideme na večeru, čašník nás víta a vymenúva nám , čo si môžeme v rámci polpenzie na večeru dať. Vyberáme si čevapi a donesú každému asi pol kila a možno aj viac mäsa. Akokoľvek sa snažíme, to sa zjesť nedá. Potom sa presunieme do veľmi príjemného baru s krbom s horiacim ohňom. Dáme si drink, pri susednom stole sedí celý personál hotela- recepčný, čašník, kuchár, upratovačka a manažérka hotela. Je ich viac ako nás.
Midžor, 2169 m, summit of Serbia
Ráno si na raňajky vyberáme omeletu so šunkou. Prisahám, minimálne zo 4, ale skôr z 5 či 6 vajec je urobená. Mne sa prvýkrát v živote stalo, že som nedojedla raňajky. Bude sa nám ťažko kráčať do kopca. Pred nami je asi 15 kilometrov, ale nie s veľkým prevýšením, len zhruba 670 metrov. Včera sme prišli po tme, nevideli sme v akom peknom prostredí sa hotel nachádza. Nad hotelom sa vypínajú skalné útvary, ktoré naozaj pripomínajú zuby starej babky. Vidíme aj zjazdovky, vyzerajú byť strmé a široké, musí tu byť celkom dobrá lyžovačka.
Výstup na Midžor zvládame za 2 hodiny 10 minút, nebyť omelety v žalúdku, iste by sme boli rýchlejší. Celý čas kráčame sami. Pri hoteli sme síce stretli 2 mladých ľudí, ale tí išli najprv do bufetu a už nás nedohonili. Na oblohe ani mráčika, chodník vedie lúkami, ide sa dobre. Cestou dole stretávame okrem tej dvojice ďalších 4 turistov, ale až keď sme už dole vidíme na trase aj auto. Midžor je známy tým, že terénnym autom je možné vyjsť až skoro na vrchol a podľa videí na youtube nielen terénnym. Zostup nám trvá 1 hod 40 minút a túru zakončíme v bufete Plaža. Bufet má zaujímavú výzdobu , na stenách a na krbe sú policajné odznaky, čiapky, rôzne fotky, vrátane Putinovej, keramika, fľaše alkoholu..., a turistické nálepky, tak nalepíme aj tú svoju. Bufetár sa zaujíma odkiaľ sme, Slovensko pozná ako dobrú lyžiarsku destináciu, pri rozlúčke si s nami podáva aj ruku.
Musíme sa pohnúť ďalej. Raňajšia omeleta je stále v žalúdku, aspoň nemusíme obedovať a môžeme sa hneď vydať na cestu. Čaká nás 5 hodín cesty, ak to zvládneme, dostaneme sa až do Nového Sadu, odkiaľ už budeme mať domov pomerne blízko. Kým sa dostaneme na diaľnicu pri Niši, ideme 2 hodiny lokálnymi cestami samými zákrutami. Už po hodine máme toho plné zuby, doprava, doľava, doprava, doľava... Dediny, ktorými prechádzame, sú veľmi chudobné, ľudia bývajú aj v polorozpadnutých chatrčiach, dvory sú neupravené a v každej dedine je obchod, pred ktorým sedí zopár chlapov s pivom v ruke. Jediné pekné domy sú vinárstva, vidíme ich po ceste zopár, ale vinice nevidíme, len niekoľko ovocných sadov. Keď sa dostaneme na diaľnicu, sme celí šťastní, že môžeme konečne pridať a začať hľadať ubytovanie v Novom Sade. Už nám je jasné, že dôjdeme až tam. Vyberám Bed and breakfast Takis and Lakis, kde sa na bookingu uvádza, že majú aj súkromné parkovisko k dispozícii. Navigácia nás vedie krížom cez Belehrad, postupujeme plynule, ale oproti idú autá v zápche. Po 5 hodinách sme v Novom Sade.
Novi Sad
Takis and Lakis nájdeme ľahko, miesto na parkovanie však nie, kvôli rekonštrukcii cesty, na ktorej sa parkovisko nachádza. Majiteľ penziónu zavolá susedovi, či môžeme parkovať pred jeho bránou a je to vybavené. Večera v penzióne je výborná, dávame si prebranac, čo sú biele fazuľky na zeleninovom základe, s bavorskými opekanými klobáskami. Toto musíme skúsiť uvariť aj doma. Od majiteľa dostávame k nemu domácu rakiju " on the house " pre Peťa pálenú z hrušky a pre mňa ženskú verziu, s medom.
Po skvelých raňajkách zbehneme na kávu do mesta. Poslednú vec, ktorú chceme na ceste Srbskom vidieť, je hradný komplex na druhej strane Dunaja. Keď sme tu boli v júni, do hradu sme pre množstvo návštevníkov nešli, vtedy sa tu konala nejaká akcia. Dnes je to prázdne, autom je možné vojsť cez hradnú priekopu, popod hradby až na hradné nádvorie a zaparkovať tu zadarmo. Najpútavejšia atrakcia je hodinová veža, kvôli tomu , že hodinová a minútová ručička sú vymenené. Vraj , aby lodivodi z lodí , plaviacich sa po Dunaji, vedeli odčítať koľko je hodín. Práve je pol desiatej a 5 minút, aj keď by ste povedali, že za 10 minút sedem. Opäť nám ranná hmla bráni výhľadu na Dunaj, musí byť krásny.
Cesta domov ubieha rýchlo, na hranici čakáme len 40 minút a za 6 hodín sme doma.
Na Srbsku sú najlepší ľudia, sú veľmi milí a priateľskí. Tak ako my, radi jedia, pijú a komunikujú. Mladí veľmi dobrou angličtinou a starší nahrádzajú nedostatok jazykových znalostí srdečnosťou. Okrem toho sa nám páčilo, že brehy Dunaja tu nie sú nudné roviny, naopak ponúkajú mnoho aktivít aj pre nás, trpiacich strachom z nížin. :-)
Expedícia dostala názov Campestresofóbia
( Strach z nížin )
Expedícia trvala 4 dni a 4 noci a počas nej sme prešli:
- 1860 km autom
- 15 km pešo na túre
- 20 km na lodi
- celkovo 77 tis krokov
Účastníci expedície:
Camprestresofobička Silvia
výdavky all inclusive na osobu boli 350 EUR