27.8.-1.9.2022

Koncom augusta máme pár dní voľna. Dosť na menší výlet k moru. Alebo do hôr? Počasie hlásia premenlivé a kvôli nemu sa nevieme rozhodnúť, kam zamierime. Veci balíme pre každý druh počasia aj aktivity, konečné rozhodnutie padne až ráno.

Ráno nie sme múdrejší večera. Najviac nás láka Slovinsko, chceli by sme však do hôr a tam, zdá sa, bude najbližšie dni pršať. Ideme natankovať a pri vedľajšom stojane zaparkuje kamarát. Pýta sa nás, kam ideme a my, že asi do Slovinska. Vraj aj Kamil s Maťkou išli dnes ráno karavanom do Slovinska. Niekde pred Budapešťou im voláme a dohodneme stretnutie v kempe Adria v meste Ankaran na Slovinskom pobreží. Takže je rozhodnuté, ide sa najprv na pár dní k moru a potom do hôr.

Kemp je veľmi dobrý, ale aj dosť drahý. Ani vo Švajčiarsku sme neplatili za pľac na nocľah v kempe 60 EUR na noc pre 2 osoby. Je však na brehu mora, čo je veľké plus, a tak prvá cesta vedie do vody. Po kolená. Dosť dlho kráčame, kým je aspoň po pás. No, ale je to more a more je super vec. A ešte ďalšia super vec je lezenie. Neďaleko Ankaranu je známa lezecká oblasť Osp . V kníhkupectve v meste Koper nájdeme aj lezeckého sprievodcu a už nám nič nebráni na ďalší deň Osp vyskúšať. Pár welcome drinkov pri Kamilovom karavane a po dlhej ceste sme zrelí do postele. Teda do auta. 

Osp je od kempu len cca 20 minút cesty. Je tu viac sektorov, vyberáme ten, kde je vedľa seba pár ľahších ciest. Vylezieme ich 5, pekné lezenie na vápenci s krásnymi výhľadmi zhora. A ľudoprázdno, len cestou späť k autu stretávame mladú lezeckú rodinku. Ani sa nezačudujeme, že sú to Slováci, od Bratislavy. Namiesto Tatier, kde prší, sa vybrali do Slovinska, nemajú to oveľa ďalej. Deti sotva začali chodiť, po skalách však lezú ako opičky. Takto sa rodia lezci. 

Vraciame sa do kempu, na ľahký obed z morských príšer a ľahké plávanie v mori. Potom vyrážame s Maťkou a Kamilom do soľných kúpeľov Lepa Vida na opačnom konci slovinského pobrežia. Za  pol hodinu sme na mieste. Lístky kúpené nemáme a pán na recepcii hovorí, že treba mať zarezervované miesta. Krátky telefonát do kúpeľov nám zabezpečí vstup do areálu, lebo, samozrejme,  majú voľné miesta, čo nám je jasné aj podľa množstva voľných parkovacích miest.  Kúpele sa nachádzajú v exteriéri, priamo na soľných poliach, kde sa vyrába soľ tradičným starým spôsobom. Ručne ju zberajú zberači, zopár ich aj vidíme, kým nás elektrický vláčik vezie do kúpeľov. Páči sa mi motto napísané pri vstupe: " Soľ je more, ktoré nemohlo ísť do neba" . A táto soľ je vo vysokej koncentrácii v bazénoch- v bazéne na plávanie, na sedenie, v kneippovom kúpeli a určite aj v bahne, ktorým natierajú záujemcov o takúto procedúru za drevenými paravánmi. Celé spa je veľmi elegantné, hodina a pol však stačí na vykúpanie sa, aj na drink pri bazéne, dlhšie by tu už bola nuda. 

Cestou späť do kempu prechádzame cez mesto Portorož, väčšina ľudí chodieva na dovolenku k moru práve do tohto strediska. Vyzerá byť rušné aj teraz, na konci sezóny. My sa radšej zastavíme v mestečku Piran, najkrajšom prímorskom meste Slovinska, tzv. slovinských Benátkach. Do starobylého centra sa vojsť autom nedá, parkujeme na záchytnom parkovisku a odtiaľ pešo ideme do historického centra. Veľmi pekné mesto je to, dôjdeme až k majáku na konci výbežku do mora a odtiaľ pozorujeme západ slnka. Kým si dáme večeru, je tma a potom sa pomaly vraciame späť k autu, bol to pekný deň.

Kamil s Maťou majú o pár dní voľna viac ako my, ostávajú ešte pri mori, my sa však už poberieme ráno do hôr. Dáme si raňajky, posledný krát sa okúpeme v mori a potom si ja dám aj kapurkovô s Maťou a Kamilom a lúčime sa s nimi.  Rozhodneme sa zastaviť na kávu v meste Koper, zatiaľ sme z neho videli len prístav, ktorý riadne špatí pobrežie. Už viem prečo všetci hovoria, že nie je dostatok áut na predaj. Lebo všetky sú v prístave v Koperi. Ešte sme toľko áut na 1 mieste nevideli, sú ich tisíce, všetkých možných značiek. Staré mesto je však pekné, káva dobrá a magnetky drahé. 

Presúvame sa do kempu v meste Bovec, v srdci Julských álp, v údolí rieky Soča. Neplánujeme nikde stáť, keď však prechádzame cez mesto Kanal, rozhodnem sa zastať. Most, po ktorom prechádzame, je vysoko nad Sočou a pohľad z neho na rieku je úžasný. Taký slovinský Mostar. Tu sa musíme okúpať! Síce začína pršať, ale to je jedno. Vzduch 18 stupňov, voda odhadom o niečo menej. Z mosta skáču do vody odvážlivci z výšky 17 metrov, to je piate poschodie, riadna výška. 

Kemp Vodenca v Boveci má super polohu, výhľady z neho sú úchvatné. Vyberáme si miesto na najvyššej terase, pri stromoch, kde sa dá natiahnuť hojdacia sieť. Do večera nám ostáva ešte pár hodín, tak opäť sadáme do auta a odvezieme sa do Talianska. Hranica je blízko a cesta k nej je zážitok, samá zákruta. Prehupneme sa cez hranicu v sedle Predil a sme pri jazere Predil. Aj tu sa okúpeme, voda je studenšia ako v Soči. Okrem nás je tu ešte 1 pár, pani sa pokúša pádlovať na padleboarde, ale neustále padá do vody. Má nejaké divné plavky, po chvíli však pochopíme, že ona je vlastne hore bez a je celá potetovaná. 

Večer je chladný, napriek tomu sedíme dlho vonku, s pohárom vína v ruka si vychutnávame pohodu. 

Cesta z Bovecu do Kranjskej Gory patrí podľa mňa k najkrajším horským cestám. Je úzka, strmá a samá zákruta s nádhernými  pohľadmi na Julské alpy. Už po chvíli jazdy stojíme pri tabuli, ktorá  hlási: Velika Korita.  Vždy bolo mojou túžbou nechať sa viesť hnedými tabuľami popri ceste. Nevieme, čo Velika Korita je, ale ideme sa tam pozrieť. Rieka Soča vymlela hlboké koryto, voda ním divoko preteká a my z mosta hľadíme do hĺbky. Na druhom konci koryta vidíme viac ľudí, autom sa odvezieme k veľkému  parkovisku a zostúpime až k vode, na začiatok koryta. Nad hladinou rieky sa prevaľuje hmla, voda je tyrkysová a plná rýb. Toto miesto je úplne magické. Musíme však ďalej, na dnes sme si naplánovali aj túru.

Zastavíme stopárovi, hovorí, že chce do mesta Trenta. Dúfam, že nie až do Talianska, ale že vraj je to ďalšie mesto, len 20 minút cesty. Posteľ sme nezložili, tak mu ponúkame miesto na ležanie, lebo sedadlá navyše nemáme. Nevadí mu to, je rád, že sa vezie, aj keď poležiačky.  

V sedle Vršič zaparkujeme auto, obúvame trekingovú obuv a vydávame sa na túru na Slemenovu Špicu. Najprv chodník dosť stúpa, ale potom sa zrazu ocitáme v sedle a za ním sa chodník vinie zeleným lesom a lúkami, proste nádhera. Na lúkach sa pasú ovečky, sú smelé a zvedavé, keď ich fotím, strkajú ňufák do mobilu a bľačia. Posledný stupák a sme na Špici - so špicovým výhľadom na  Julské Alpy. Staršia turistka ( asi Poľka ) , čo vyšla po nás, vyjadrila svoju emóciu z výstupu, výhľadu aj výšky veľavravným:  "Jebem Ti ". Táto túra je asi obľúbená, celkom dosť veľa ľudí sme postretávali. Nie je veľmi náročná, je vhodná aj pre menej zdatných turistov. Napríklad pána so zapleteným vrkočom v brade a gumičkou s lienkou- s takými vo vlasoch  sme ako deti za socializmu cvičili spartakiádu.  Keď mu pochválim lienku, odpovie: " Berušky, ty si těžko zháněj" .  Zostup tou istou cestou ubehne rýchlo, už sa tešíme na kávu a polievku v chate v sedle Vršič. 

Ako ďalšiu obľúbenú túru mám zapísaný okruh k Pagan girl - Pohanskému dievčaťu. Túra začína rovnako v sedle Vršič a je to okruh. Toľko času nemáme, aby sme dali celý okruh, ale na Pagan girl sa chceme ísť pozrieť. Povesť hovorí, že dievča skamenelo, keď ju zakliali jej sestry, lebo predpovedalo poľovníkovi , že zastrelí jednorožca so zlatým rohom a zbohatne. Za necelú polhodinu sme pri vyhliadke na skalu.  A naozaj, tvár v skale je tak zreteľná, že to hádam ani nemôže byť výtvor prírody. 

Potom pokračujme tou úžasnou cestou až do Krajnskej Gory. Hneď na začiatku mesta je jazero Jasna. Keď už máme takú potrebu vyskúšať všetky vody Slovinska, stojíme aj tu. Na rozdiel od Predilského jazera, toto je očividne využívané na kúpanie často a mnohými návštevníkmi. Sú tu pekné pláže, reštaurácie, prezliekacie kabíny, aj nejaké deti vo vode. Pridáme sa ku nim, voda je svieža, neviem odhadnúť teplotu, ale určite menej ako 20 stupňov bude mať. Kranjska Gora je celkom pekné mestečko, je tu aj pár dobrých športových obchodov a plno reštaurácií. Ale na to, že sa tu jazdí svetový pohár, tak nezaujme návštevníka  ničím zvláštnym. 

Do Bledu je už blízko, volám Kamilovi, že kde sú. Už aj oni sa presunuli od mora do hôr. Cestou navštívili najznámejšiu slovinskú jaskyňu Postojnska jama. Sú z nej nadšení, nabudúce ju zaradíme do programu aj my.  A vraj všetky kempy v okolí Bledu sú plné kvôli pretekom v triatlone, preto zakotvili až v kempe Danica v meste Bohinjska Bistrica. Tak sa ide rovno do Bistrice. Pri ich karavane je voľné miesto, ale tráva je riadne rozmočená. Keď prišli oni do kempu, tak lialo, že na trávnikoch stála voda a mali problém nájsť miesto. Teraz už voda opadla, ale búrka dosť ochladila vzduch. Kemp je pekný, dobre vybavený a len kúsok na pešo od mesta. A priamo v kempe tečie rieka Sáva, patrilo by sa ísť okúpať, ale dnes sa nám už nechce, radšej zasadneme pod markízu karavanu a robíme plány na zajtra.

Na ďalší deň hlásia dážď, nech už pozeráme akékoľvek webové predpovede. Musíme si spraviť program do dažďa. Budeme sa túlať po meste Bled- rozhodujeme sa pri pití welcome drinku. Nie zlý nápad, takto sa rozdeliť  a potom opäť stretnúť, hlavne keď Kamilovci majú taký milý zvyk vítať ľudí ( a lúčiť s nimi ) drinkom . 

Je fajn, mať kamaráta s karavanom. Dážď nám vlastne vôbec nevadí, keď raňajkujeme pod jeho markízou. Potom spolu vyrážame našim autom do Bledu. Najprv si pozrieme Bledský hrad, ktorý sa týči vysoko nad jazerom. Dá sa až ku nemu dostať autom, nemusíme veľa šlapať do kopca.  Za vstupné 10 EUR si pozrieme expozície hradu, múzeum tlače a nádherný výhľad na jazero a ostrov v strede. V pivničke hradu ponúkajú aj ochutnávku vína, jasné, že si dáme. Rovnaký cestovný itinerár ako my má aj pán s beruškou v brade, ktorého sme stretli na Slemenovej Špici. Keď na seba narazíme na hrade, pozdravím berušku a on : "Berušky, ty se těžko zháněj" . Ale predpokladám, že má aj inú vetu v repertoári :-)  Kamil zbadá leták s upútavkou na tiesňavu Vintgar. Je len pár kilometrov od Bledu. Rýchle sa zhodneme na tom, že ďalší bod programu bude práve Vintgar. 

Ale ešte predtým sa necháme Kamilom pozvať na kávu a slávny bledský zákusok- kremšnit. Asi nikto neodíde z Bledu bez toho, aby ochutnal krémeš, ktorý miestni cukrári doviedli do dokonalosti. 

Cesta do Vintgaru je krátka, zaparkujeme na prvom parkovisku a odtiaľ ideme ku vstupu pešo. To sa ukazuje ako riadna blbosť, lebo cestou natrafíme na ďalšie parkoviská a sú prázdne, aj parkovisko priamo pri vstupe je poloprázdne. Avšak žiadne značenie nenavigovalo na bližšie parkoviská. V lete tu musí byť poriadna tlačenica, usudzujeme podľa množstva parkovísk, aj koridorov pred pokladňou. Teraz nečaká nikto, kupujeme vstupenky a kontrolór lístkov nám ešte dáva inštrukcie, ako sa po prejdení tiesňavy vrátime najrýchlejšie k nášmu autu. Tiesňava je krásna aj v takomto počasí - taký slovinský prielom Hornádu - a vôbec nám nevadí, že popŕcha. Len polhodinu trvá, kým ju prejdeme a skoro hodinu, kým sa lesom vrátime k autu. Určite odporúčame jej návštevu, ale nie v plnej sezóne, keď je tam hlava na hlave. 

Pred sebou máme ešte posledný bod dnešného programu- ikonický ostrov  v strede jazera. 

Možno keby nepršalo, tak by sme si k ostrovu aj zaplávali. Niežeby voda bola studená, to nie. Ale vzduch áno. Kupujeme si lístky na elektrickú loďku, krytú, ale presklenú, takto si plavbu užijeme viac. Trvá len necelých 20 minút a sme na ostrove. Máme hodinu času, kým pre nás loďka príde. Za 5 minút sme v strede ostrova pri kostole, za ďalších 5 na druhej strane ostrova a za 10 sme obišli celý ostrov dookola. Dáme si zmrzlinu, za 1 euro sa vycikáme a stále nám ostáva pol hodina času. Tak čo s tým? Obetujeme ďalších 12 eur na osobu na vstup do kostola. Kostol ako taký nás nezaujíma, ale nachádza sa tu Zvon prianí. Vraj, ak si pri zvonení budeme niečo priať, splní sa nám to. Zvon nevidíme, ale zo stropu kostola visí lano a pri ňom nápis: 3x silno potiahnite. Striedame sa, každý 3 x silno ťahá a čaká na zvuk zvonu. Potom si niečo potichu zapraje a všetci veríme , že to neboli do vzduchu vyhodené peniaze. Ostrov z hradu vyzerá určite zaujímavejšie, ako samotná návšteva ostrova. Potom sa už len preplavíme späť do mesta, dáme si posledné foto pri Bledskom srdci a vraciame sa späť do kempu.

Nám sa dovolenka zajtra končí, Kamil s Maťou ostávajú ešte ďalšie 2 dni, závidíme im, radi by sme ostali s nimi. Plánujú sa túlať po horách v okolí kempu. Počasie sa má od zajtra umúdriť, zdá sa, že využijú aj bicykle. Posedíme večer pri karavane, znovu dáme pár kapurkových a ideme spať. Na druhý deň nás čaká dlhá cesta.

Ráno sa rozlúčime, nakážeme Kamilovi, nech nám posiela fotky zo zvyšku dovolenky a štartujeme auto. Ale spontánne sa rozhodujeme nezamieriť smerom domov, ale opačným smerom, k jazeru Bohinj. Keď sme už tak blízko pri ňom, aspoň sa pozrieme, ako to tam vyzerá. Nad jazerom je opar, pri jazere prázdne parkovisko a v jazere nikto. Voda láka, pri aute sa prezliekame do plaviek a vbehneme do vody. Je určite teplejšia vzduch, možno 20 stupňov, takže si trochu aj zaplávame. A potom už definitívne opúšťame Triglavský Národný park. 

Do Slovinska by sme už kvôli moru nešli. Ani kvôli pohľadnicovému Bledu, to je jedna z destinácií, kde stačí ísť raz za život. Ale do Julských Álp sa určite ešte vrátime. Triglav stále na nás čaká.