6.-8.5.2023

Na Vianoce sme dostali od dcéry zážitkový darček -via ferratu v jaskyni. Jaskyňa sa nachádza v Moravskom krase, preto sa rozhodneme na návštevu využiť predĺžený májový víkend. Nemám rada stiesnené priestory, hovorím tomu mierna forma klaustrofóbie, ale som kľudná, jaskyne zvládam celkom dobre. Kým si neprečítam popis na webe. Najužšie miesto má 68 x 35 cm. Najvyšší čas začať chudnúť.  Mariana si kupuje lístok tiež, ona s rozmermi nemá problémy :-) 

Brno

Z Modry odchádzame v sobotu ráno. Niet sa kde ponáhľať, na dnes hlásia dážď, preto zvolíme zastávku v Brne. My sme v centre Brna ešte nikdy neboli a celkom sa nám tu páči. Námestie je štýlové, prebieha tu sobotný trh s kvetmi a zeleninou a ovocím. Na hrad je to kúsok pešo a odtiaľ blizučko ku katedrále. Túlame sa celý deň, dáme si skvelý obed a kávičku a skoro vôbec pri tom nezmokneme.

Poobede sa presúvame do Blanska. Tu sme si našli ubytovanie v penzióne Surf, jediné v pomerne dobrej cene, všetko ostatné bolo už dosť drahé. Apartmán je trochu zvláštny, majiteľ má očividne záľubu v ručne robených skrinkách . Sú všade, v pohode by sme do nich vmestili celý náš majetok, keby nebol ostal doma. Najzvláštnejšie je, že sa tu nachádza aj olejomaľba manželského páru Evy a Vaška, ozembuch s ich menami a veľká fotka funklubu Evy a Vaška - 138 účastníkov nejakého zájazdu. Kto sú Eva a Vašek Ševčíkovi? Pomáha google a YouTube, majú dokonca svoju stránku aj vo Wikipédii. Takže, Eva a Vašek je spevácka a v súčasnosti manželská dvojica s množstvom ocenení, majitelia hudobného vydavateľstva Surf, penziónu Surf, fotoateliéru... Ich hit Biela orchidea má 1,7 mil. videní na YouTube. Večer sa zabávame púšťaním ich hitov z YouTube . Ale náš " šialok kávy"  to teda nie je.

Macocha

Spolu s nami sa sem doviezli aj naše bicykle. Jaskyňu máme dohodnutú v nedeľu na 13:30, preto chceme doobedie využiť na cyklovýlet. 

Po raňajkách sa autom odvezieme do dediny Ostrov u Macochy. Tu začneme cyklotúru, lokálnou cestou smerom na Sloup a chvíľu pred ním schádzame z cesty na cyklotrasu Pustým žľabom . Nádherná trasa to je, po rovine úzkym žľabom, napravo aj naľavo krasové steny, s jaskyňami a dierami. Po pár kilometroch sme v Punkevnom žľabe pomenovanom po riečke Punkva. Riečka dala meno aj najznámejšej českej jaskyni Punkevní jeskyne. Do nej máme vstup zakúpený na zajtra, ešteže Mariane napadlo pozrieť na webe lístky. Už 2 týždne vopred boli skoro všetky vstupy vypredané, podarilo sa nám kúpiť lístky len na pondelok ráno. Okrem množstva jaskýň je v Moravskom krase  aj najznámejšia česká priepasť, 138 metrov hlboká Macocha. Priväzujeme bicykle o náučnú tabuľu a pešo sa vydávame dohora k vyhliadke na Macochu. Najprv vyjdeme na horný mostík a cez zábradlie nazeráme do hĺbky. Je tu dosť veľa ľudí, počujeme aj veľa slovenčiny okolo seba. Po káve z bufetu zbehneme na spodný mostík, odtiaľto je o niečo krajší pohľad do priepasti.  Je čas pohnúť sa ďalej, nechceme zmeškať speleoferatu a ešte máme pred sebou polovicu dnešnej cyklotúry. Cesta dole k bicyklom je rýchla, sadáme na ne a pokračujeme Punkevným žľabom ku Skalnému mlynu. Tu sa zvrtneme doľava do Suchého žľabu. Opäť veľmi pekná trasa, s množstvom malých jaskýň po ceste, aj s 1 veľkou, Katarínskou jaskyňou, na ňu už ale čas nemáme. Cyklotrasa po pár kilometroch končí, napojíme sa na cestu a zákrutami stúpame nahor na Macošskú plošinu. Chvalabohu po chvíli opäť schádzame z cesty a lesom a potom poľnou cestou prídeme až do dediny Ostrov u Macochy, kde sme túru začali. Posledná zaujímavosť po ceste je veterný mlyn. Je to však súkromný majetok, majiteľka sa motká po dvore, tak jej pochválime bývanie a ideme na kávu. Máme polhodinu, akurát čas na kávu a polievku. Nechceme sa veľmi najesť, lebo hlavný program dňa nás ešte len čaká. Po 21 kilometroch a 400 nastúpaných metroch sa už nedá povedať, že sme plní sily, ale liezť s plným žalúdkom nie je veľmi príjemné. 

Speleoferata

Stretnutie je na dvore fary pri kostole. Už sú tu všetci ostatní účastníci. Je nás osem, 3 ženy, 5 chlapov plus sprievodkyňa.  Mladá baba, mohla by nám byť dcéra, a vlastne okrem jedného mladého páru by sme všetci mohli byť jej rodičia. Navliekame sa do jaskynných mundúrov, vyfasujeme prilby, čelovky a inštruktáž. Sprievodkyňa sa nás pýta na zdravotný stav, niektoré choroby by mohli byť prekážkou- ochorenie srdca, klaustrofóbia, bolesti kolien, ramenných kĺbov.... Jediné, čo určite nemáme, je tehotenstvo a k ostatnému sa nepriznávame. Začína mi byť z toho trochu úzko. Ale vidím, že sú tu aj objemnejší chlapi, tak keď to oni zvládnu, ja musím tiež. 

Sprievodkyňa zavelí odchod, vyjdeme pred bránu fary, prejdeme 3 metre a zastaneme pri studni zakrytej mrežami . To hádam nie!!! Ale áno, jaskyňa začína v studni, baba nás po jednom spúšťa na lane do studne, kde je posledné miestečko, kde sa vmestíme všetci deviati. Odteraz už sa neuvidíme, až na dne. Jaskyňa je 40 metrov hlboká, čo mi nepríde veľmi veľa, bežne preliezť 40 metrov ferraty trvá len chvíľu. Toto je však iné. Sprievodkyňa lezie prvá, vtip je v tom, že info o každom ďalšom úseku odovzdá len tomu, kto lezie za ňou. Ten je povinný info predať ďalšiemu a ten ďalšiemu. Ako v detskej hre. A dobre vieme, ako táto hra končí, nakoniec sa k poslednému dostane úplne iná informácia, ako bolo povedané na začiatku. To ma trochu znervózňuje, pretože Peťo sa ponúkne , že pôjde posledný. Očividne je tu najskúsenejší lezec. Lenže ja sa od neho nechcem oddeliť, a tak ideme poslední všetci traja. Každý z nás má na prilbe napísané nejaké meno, ja som Rumcajs, Mariana nejaká nám neznáma česká postavička a Peťo je ChuckNorris. A tak sa celé 2 a pol hodiny ku nám dostáva spredu otázka: Chuck, všetko OK? A od Peťa podávame dopredu odpoveď: jasné, všetko OK. Prvý úzky úsek je šmykľavka, tu sa ani nemôžeme istiť, len sa strčiť do úzkej diery po zadku ako na šmýkačke sa pustiť dolu a dúfať, že to nie je hlboko a že dopadneme na vlastné nohy. Lebo človek vidí len skalu pred sebou, ďalej nie.  Potom nasleduje úsek, kde sa musíme plaziť, Mariana je predo mnou a zrazu zastane. Prečo nelezie ďalej? V tomto tesnom priestore mi začína byť blbo. Lez ďalej, súrim Marianu, ale pred ňou je zápcha, niekto tam má problém voľačo preliezť. Kým sa lezie, je to fajn, ale keď zrazu stojíme,  chytá sa ma úzkosť, mám pocit, že neviem dýchať a panika už na mňa útočí. Som vďačná, že aj Peťo, aj Mariana vedia presne, čo povedať a tak panika po chvíli ustupuje a lezieme ďalej. Konečne príde úsek, kde sa viem postaviť a nadýchnuť. Potom zliezame komínom dole, nohy na jednej stene, zadok na druhej a po centimetroch sa spúšťame nižšie. Nasleduje lanový rebrík, ktorý nie je ukotvený a tiež vyžaduje správnu techniku aj silu. Po viac ako hodine sme na dne jaskyne, tu je miesto, kde sa vieme aj všetci deviati postaviť vedľa seba. Na chvíľu zhasneme čelovky a ocitáme sa v úplnej tme. Sprievodkyňa nám rozpráva príbeh, ako raz jednému účastníkovi bolo treba na dne jaskyne strašne na záchod. Ale nie na malú. Keďže to už nevedel vydržať, stiahol kombinézu a naložil. Však to najbližší dážď spláchne do útrob zeme. Omylom v tej tme naložil nie na zem, ale do kapucne svojej jaskyniarskej kombinézy. No a viete si predstaviť, kde všade to skončilo pri obliekaní! To je ešte horšie ako moja klaustrofóbia :-)

Dohadujeme sa o postupe pri lezení nahor. Rozhodneme sa liezť hneď po sprievodkyni, púšťame pred seba len 1 chlapa, ktorý vyzerá , že má najväčšie problémy s lezením. Potom ideme ja a Mariana. Peťo ostáva opäť na konci, on informácie, ako liezť,  nepotrebuje. Ja chcem byť hlavne medzi prvými hore, aby sme v tých úzkych miestach nemuseli čakať, kým vylezú tí pred nami. Lezenie hore je podstatne lepšie ako cesta dole. Je to fyzicky náročné, ferrata je označená ako C/D a toto označenie je pravdivé, vyžaduje aj lezecké schopnosti aj silu. Napríklad komínové lezenie pri mojej váhe je celkom výživné. Ale aspoň človek nemá čas myslieť na hlúposti. Všetkým robí najväčší problém miesto zvané Pôrodné bolesti, je to najužšie miesto a je potrebné sa do neho nasúkať po pravom ramene, po centimetroch to rameno posúvať vyššie a keď sa ho konečne podarí preložiť cez rímsu, použiť ho ako páku na vypáčenie sa z diery. Názov je výstižný, mne sa to však podarí celkom rýchlo a bezbolestne. Mariane tiež. Podávame ďalej info, že po pravom ramene tam treba vliezť. Peťo nám neskôr vraví, že ku nemu sa informácia o spôsobe prelezu už vôbec nedostala. V praxi sme si vyskúšali informačný šum. Trvá to viac ako hodinu, kým prídeme k mreži a východu zo studne. Zvládli sme to. Postupne vyliezajú ďalší, my sa zatiaľ bavíme na ľuďoch v autách, prechádzajúcich okolo. idú im oči vypadnúť z jamiek, keď nás vidia vyliezať zo studne. 

Celý pobyt v jaskyni trval 2,5 hodiny a sme riadne unavení. Dnes sme si dali do tela, tešíme sa na skvelé jedlo v českej krčme a potom už len do postele. Lúčime sa so sprievodkyňou, ktorú čaká ešte jedna cesta na dno jaskyne, dnes už tretia. Má náš veľký obdiv. 

Punkevní jeskyne

Skoro ráno odchádzame už pobalení z penziónu . Pred odchodom si spravíme fotku s maľbou Evy a Vaška, uterákom s ich menami a ozembuchom. Na pamiatku. :-) 

Autá odstavíme pri Skalnom mlyne a na bicykloch si odšlapeme k vstupu do Punkevní jeskyne. Ide aj vláčik, ktorým sa dá zviezť, je to asi kilometer a pol, ale keď už tu máme bicykle, tak ich využijeme, aj keď je ešte len 7 stupňov. Premrzneme ,ale veď v jaskyni sa zohrejeme. Jaskyňa je pekná, po jej prejdení vychádzame na dne priepasti Macocha. Sprievodkyňa nám porozpráva historku o tom, prečo jaskyňa dostala tento názov. Ďalšia časť prehliadky spočíva v podzemnej plavbe člnmi po riečke Punkva. Kľukatí sa jaskynnými , umelo vytvorenými chodbami, strop je tak nízko, že máme tendenciu sa nakláňať a skláňať, aby sme si neodreli uši. Celá prehliadka trvá hodinu a návrat bicyklami k autu len chvíľu. Neponáhľame sa, v hoteli Skalný mlyn si dáme kávu a navštívime aj Dom prírody Moravského krasu, ktorý sa tu nachádza. Dozvedáme sa veľa o dejinách od praveku po súčasnosť a prírode a hlavne o krasových javoch. V 3D kine si pozrieme krátku rozprávku o Macoche, je to tá istá povesť, ktorú rozprávala sprievodkyňa v jaskyni, len s malou obmenou. Ale neprišli sme na to, čo v tom kine bolo 3D, my sme použili len 2 naše zmysly, sluch a zrak.  Pekné prírodovedecké múzeum, odporúčame. 

Česko nesklamalo. Oni ten cestovný ruch vedia robiť dobre. Majú výborné cyklostezky a ešte lepšie krčmy. A určite doporučujeme zážitkovú speleoferratu. Rezervujte na www.speleoart.cz