4.6.-17.6.2022

Vyzerá to tak, že pandémia konečne ustupuje a my sa môžeme vydať na ďalšiu cestu po Európe. Na rade je Balkán, 2 roky sme ho odkladali kvôli pandémii, ale už nás nič nezastaví. Radšej cestujeme hneď na začiatku júna, aby sme sa tam neuvarili vo vlastnom pote. Len ako ho celý vtesnať do 2 týždňov? Nemožné. Vyberáme len Severné Macedónsko, Albánsko a Kosovo. Itinerár si pripravíme zhruba do polovice dovolenky, ostatné budeme tvoriť za jazdy. 

Severné Macedónsko

Skopje

Prvý deň to dáme na šupu cez Maďarsko a Srbsko až do Skopje, hlavného mesta Severného Macedónska. Na prechod hraníc Maďarska so Srbskom volíme málo frekventovaný hraničný prechod Tompa.  Zatiaľ,  čo na hlavnom ťahu sú čakacie časy aj niekoľko hodín, tu sme za 15 minút na druhej strane. Na hranici Srbska s Macedónskom už čakáme 50 minút, ale mohlo by to byť aj oveľa horšie. Už sme v minulosti zažili na Balkáne aj 4 hodiny na colnici. Na diaľnici v Srbsku nám kameň odfrknutý spod kolies auta pred nami, rozbije čelné sklo. Teda urobí do neho dierku a celou cestou po Balkáne pozorujeme, ako sa od dierky postupne šíria 3 praskliny. Vyzerá to, akoby po nás strieľali, nuž všeličo sa môže na Balkáne stať. My len dúfame, že týmto sme si všetku smolu vyčerpali. 

Cesta nám trvá podľa predpokladu 12 hodín. Bývame v hoteli v centre, len pár krokov od Starého Bazáru. Hotel patrí do TOP 20 v Skopje, vyberali sme ale macedónsky hotel, žiadne medzinárodné reťazce. A tak nejako balkánsky aj vyzerá. V kúpeľni máme dizajnové umývadlo celé zo skla. len škoda, že konzoly ho ledva držia, je celé naklonené a keď si umývam zuby, tak voda mi tečie rovno pod nohy. Napojenie radiátora tiež stojí za zmienku, pozrite si foto. Recepčný sa však zakaždým postaví do pozoru , keď ideme okolo. 

Ideme objavovať večerné Skopje. Už z terasy našej izby je nám jasné, prečo je toto mesto známe svojimi sochami. Vidíme ich asi 15. V centre ich je vraj okolo 100. Najväčšia a najznámejšia je na Macedónskom námestí socha Alexandra Veľkého, volá sa Bojovník na koni. V roku 2018 minister zahraničných vecí Macedónska podpísal dohodu s gréckym ministrom zahraničných vecí , že štát bude používať názov Severné Macedónsko. Podľa tejto dohody existujú dve od seba nezávislé chápania pojmu Macedónsko, podľa toho, či je kontextom Severné Macedónsko alebo Grécko. Macedónska republika bola obviňovaná z toho, že si prisvojovala symboly a postavy, ktoré sa historicky považujú za súčasť gréckej kultúry, napríklad Alexandra Veľkého, tak asi v rámci zachovania kľudu ten chlapík na koni nie je Alexander, aj keď tak vyzerá :-) .

Kým sa dostaneme k Soche bojovníka, míňame mnoho iných sôch, kone, levy, nejakého kráľa, sochy úradníkov s aktovkami...., kde sa človek len pozrie, všade je nejaká socha. Kamenným mostom prejdeme na Macedónske námestie, je riadne megalomanské, tak trochu gýč všade okolo, nečudo, že si vyslúžilo prívlastok najgýčovejšie mesto Balkánu a možno aj sveta. Ale atmosféra super. Dáme si jedlo v malej reštaurácii na ulici za 3 éčka, to nám je ešte sympatickejšie. Ako sa stmieva, rozsvecujú sa svetlá a Skopje sa nám zdá ešte priateľskejšie. 

Vrch Vodno a kaňon Matka

Dnes bude horúco, príliš na to, aby sme ostali v meste. Doobeda sa vyvezieme lanovkou na vrch Vodno, ktorý sa týči nad Skopje. Je na ňom postavený Miléniový kríž, druhý najvyšší na svete. Na to, že je nedeľa, tak turistov je pomerne málo, na lanovku za 2 Eurá nie je žiadny rad, hore sa trochu potmolíme, poobdivujeme výhľad a zvezieme sa dole. Rozhodli sme sa navštíviť kaňon Matka, ku ktorému by sme pešo z vrchu Vodno prišli za 3,5 hodiny, keby sme neboli takí leniví a keby nebolo tak horúco. Vezieme sa k nemu autom a zrazu pri vstupe do kaňonu stojíme v zápche. Vykúkame z auta, že čo sa tam deje. Výletné autobusy, ktoré zo Skopje chodia na poldňové výlety do Matky, sa pokúšajú dostať z kaňonu. V ceste im bráni nízko vedúci kábel, asi telefónny. Zrazu na plotový stĺp vyskočí akýsi chlapík a dvíha kábel vodárenskou rúrou. Veruže tam stojí na slnku na tom stĺpe aspoň 20 minút, v teplote 35 stupňov, kým všetky autobusy neprejdú. Netušíme, kde sa tam zobral, či je to šofér autobusu, či majiteľ plota, či kábla? Takáto zápcha by bola neriešiteľná v našom svete, neverím, že by sa našiel niekto, kto by dobrovoľne držal kábel. Všetci prítomní vodiči niekoho navigovali, až sa konečne pohýname. O pár desiatok metrov ďalej stoja policajti. Načo by sa namáhali ísť riešiť zápchu, keď tu sa to rieši samo. 

Kaňon Matka je obľúbené výletné miesto Macedóncov, v podstate skoro v meste, a predsa krásna divoká príroda. Je to priehrada, dá sa na nej kajakovať a plaviť na člnoch. Najprv si požičiame kajaky, pádlujeme hodinu , aj s kúpaním ( voda je ľadová, vyráža nám dych ), ale koniec kaňonu je stále veľmi ďaleko. Potom si zaplatíme plavbu na lodi , ktorá ide až k jaskyni Vrela. K jaskyni sa dá dostať len loďou, žiadna cesta k nej nevedie. Je celkom pekná, ale nikoho, kto pozná slovenské jaskyne, nemôže takéto čosi ohúriť. 

Každý sa pýta, odkiaľ sme. Chalan, čo nám predával lístky na loď vraví, že na Slovensku bol niekoľkokrát, má tam sestry. Lebo jeho otec, kade chodil, deti robil. Za chvíľu prichádza aj spomínaný otec, hovorí slušne po slovensky. Pýtame sa ho, čo robil na Slovensku. Kradol, znie odpoveď. Keď sa dozvie, že polovica z nás je z Modry, vraví, že v Pezinku kradol hrozno. V Rimavskej Sobote nebol, tu už asi niet čo ukradnúť. 

Večer sa vyberáme na večeru a drink do Starého Bazáru. Na každom kroku je mešita, sem-tam vidíme aj ženu so zahalenou hlavou. Hmmm, aspoň si nemusia stále farbiť vlasy. Popíjame drink v bare vedľa pánskeho kaderníctva. Majú v ponuke aj čiernu masku. Mariana dobiedza do Peťa, on však čiernu masku nechce, ale nakoniec sa nechá nahovoriť na nový strih. Mariana ide s ním do barber shopu a vysvetľuje mladému chalanovi, že taký strih chce pre Peťa ako má on. Paráda, Peťo očividne omladol, strih je precízny, Mariana platí za strihanie, fénovanie, gélovanie a čojaviem čo ešte 3 Eurá. Normálne by sa oplatilo otvoriť si cestovku " Čierna maska"  a vodiť sem klientov pre lepšie strihy vlasov. 

Raňajky v hoteli sú tiež zaujímavou aktivitou. Kým popozeráme, čo všetko sa na pulte v malých mištičkách nachádza, servírka nám urobí palacinky. Je trochu ušmudlaná, ale milá a snaživá. Aj druhý hosť má problém spoznať obsah mištičiek. Ochutná ajvar priamo lyžičkou z misky, asi mu nechutí, lebo si nenaberie, ale lyžičku vráti do misky. No, už si ajvar teda dnes nedáme. 

Posledná turecká káva a posledné nákupy na Starom Bazári a potom bude čas pokračovať v ceste. Popíjame kávičku, keď ku stolu pristúpi pouličný predavač s originálnymi okuliarmi Rayban. Vyvolávacia cena 30 EUR, nakoľko sú originálnejšie ako originál. Ukazuje všetky znaky, ktoré majú originály mať, jedná sa o naozaj dobrú napodobneninu. Pozerá sa cez ne dobre, sedia mi , tak zjednáme cenu na 20 EUR. Keď je obchod uzavretý, vyťahuje ďalšie pre Peťa, už za 10 EUR a pre Maja tiež. Trejdujeme, toto nás baví, veď sme na tom najsprávnejšom mieste na svete pre tento druh obchodu. Starý Bazár je historická časť mesta, druhý najväčší bazár po Istanbulskom. Každý druhý obchod ponúka ligotavé a ešte ligotavejšie šaty, ako z rozprávky Tisíc a jedna noc. No a každý prvý je ukážkou najnovšej spolupráce svetových značiek. Multibrand je tu v móde. Na tričku je pod veľkým nápisom NORTH FACE uvedené aj GUCCI, alebo na inom je LA COSTE a POLAROID, s tým, že krokodíl nie je len jeden, ale hneď štyria.  Tento skvelý nákup si môžete odložiť do tašky BUCCI alebo aj ARMENI. Ale aspoň netvrdia, že je to originál. Keď sa v jednom obchodíku spýtam zo srandy na ruksak FJÄLLRÄVEN, či je originál, predavačka sa schuti zasmeje: " za 10 EUR? " Na konci Starého Bazáru je krytá tržnica s ovocím, zeleninou, rybami, tu je to úžasné, farebné. Nakupujeme ovocie, sušené ovocie, orechy, čierny čaj..., samé dobroty a za smiešne ceny. 

Mavrovo 

Okolo obeda sadáme do auta a presúvame sa asi 2 hodiny do Národného parku Mavrovo. Každú chvíľu je mýtnica, pýtajú pol eura, alebo euro, ale lepšie je mať zamenenú miestnu menu , denáre, vtedy mýto vyjde lacnejšie.  Inak v Skopje v každom obchode používali skoro rovnaký výmenný kurz, nebolo potrebné vymieľať peniaze, eurá zobrali všade. Na mnohých miestach sa dalo aj platiť kartou. 

V národnom parku Mavrovo  sa nachádza najvyšší vrch Severného Macedónska aj Albánska, Golem Korab. Predpoveď počasia na zajtra je celkom priaznivá, poobede hrozia nejaké zrážky, ale nemá byť veľmi horúco, už sa tešíme na horský vzduch. Nepredpokladáme, že naozaj bude pršať, lebo Mariana vyhlásila, že ona neprišla na Golem Korab zmoknúť. Už cestou cítime, že sa trochu ochladzuje, zastavíme sa pri Mavrovskom jazere na obed, žiadne pláže však nevidíme. Tak sa nekúpeme, len jeme. Jedlo v Macedónsku je veľmi chutné, často jeme pleskavicu, tú robia výbornú. Peťo si na každom rohu dáva Tavče gravče, čo sú zapekané fazule v hlinenej miske, zakaždým trochu inak pripravené, ako to už pri národných jedlách býva. 

Ubytovanie sme si vopred zarezervovali na 2 noci v komplexe Korab Trnica. Čo sme čítali, tak všetci turisti bývajú tu, je to najbližšie k nástupu na túru. len 16 km. Po hoteli v Skopje, je to veľmi príjemná zmena. Vkusne zariadené apartmány , recepčný nám ponúka, či chceme za rovnakú cenu radšej 2 malé apartmány, tým pádom budeme mať 2 kúpeľne, aj keď sme si zarezervovali 1 väčší s 1 kúpeľňou. Tak to berieme! V komplexe sa nachádza aj reštaurácia, dostane sa nám do ruky macedónsky jedálny lístok. Pichneme prstom , že chceme toto, toto a ešte toto s týmto, aj nejaký pindžur je medzitým. Však uvidíme, čo donesú. Úplne od veci kombinácia to nebola, aj keď kukuričnú kašu s kyslým jogurtom a ajvarom sme ešte nikdy nejedli. 

Golem Korab, 2764m

Ráno odchádzame o 6:00. Je potrebné sa autom presunúť na Strezimir, čo je budova pohraničnej stráže, keďže presne cez Golem Korab vedie hranica. Ku nej je to len 16 km, trvá nám to však celú hodinu. Cesta je spočiatku asfaltová, ten sa však rýchlo stratí a potom je to už len štrková, a potom už len balvanová cesta. Je vhodná skôr pre offroady, náš van ju aj tak zvláda celkom dobre. Aj keď miestami máme pocit, že sa rozsype. Po asi 40 minútach prichádzame k domu, kde zrejme sídlia colníci. Jeden fajčí pri dverách, ukazuje nám, že máme stiahnuť okno. Kudá? Golem Korab, odpovedáme. Idíte. Žiadne pasy nemusíme ukazovať. Potom sa cesta ešte zhoršuje, niekoľkokrát prechádzame cez mosty, ktoré vyzerajú veľmi chatrne. Konečne po hodine sme pri budove colníkov, kde sa dá zaparkovať. Stoja tu 3 offroadové rakúske autá. Chalani tu očividne nocovali, inak tu nie je nik, len jeden krásny bláznivý psík. Teší sa z nás, olizuje nás a samozrejme, že sa ku nám pridáva na túru. 

K vrcholu šliapeme 4,5 hodiny, s prestávkou na raňajky. Je to 9 km a všetci píšu, že prevýšenie asi 1600 m, aj keď moje hodinky ukazujú po túre nastúpaných 2225 metrov. Celou cestu hore nestretáme nikoho, čo v istej chvíli je aj na škodu. Cesta je dobre značená, avšak po príchode do sedla sa zrazu rozdvojuje, jedna ide doprava a jedna doľava. Mne ukazuje GPS, že Golem Korab je naľavo, to sa však zdá byť ešte strašne ďaleko. Tá napravo nás láka viac, ale nechceme vyjsť na nesprávny vrchol. Zapnem dáta na mobile a identifikujem Korab ako vrchol naľavo. Tak zatneme zuby a pokračujeme v stúpaní. Nakoniec to až tak dlho netrvá a zhruba po hodine sme na vrchole. Psík, ktorý medzitým dostal meno Korab, s nami. Nádherný výhľad je zhora. Trochu máme zmätky v orientácii, netušíme kde je Albánsko a kde Macedónsko. Psík je veľmi pekný, prítulný, fotí sa s nami, akoby tu bol prvýkrát. Mariana mu vysvetľuje, že si ho adoptujeme a bude chodiť s nami na Štefáničku. K prostrednému menu Korab mu pribudlo prvé meno Milan a posledné Štefánik. Milan Korab Štefánik sa vytešuje z našej pozornosti, je to však neverník neverný. Pri zostupe , v sedle, stretávame 4 baby, Albánky, pýtajú sa, ako ešte ďaleko.  A Milan, neverník, sa otočí a ide s nimi opäť na vrchol. My fakt nechápeme, ako to , že ešte nemá dosť. Možno by sa aj Peťo otočil so 4 peknými Albánkami s originál raybanami, ale už chvalabohu nevládze. Skracujeme si cestu šmýkaním sa po snehových poliach. Zatiaľ , čo hore sme išli cez ne opatrne krížom, cestou späť sme odvážni a spúšťame sa snehom, len nech sme čím skôr dole. Cesta je nekonečná, pripomína to zostup z Olympu. Aspoň je stále čo obdivovať, lúky sú zelené, posiate kvetmi, krókusmi aj inými, určite je tu aj veľa endemitov. Iba teraz si uvedomíme, že cestou hore sa cesta delila na 2 už po prvom prudkom stúpaní. Značenie cesty je v podobe červeno-bielych bodov na skalách a zároveň ( zrejme ako dôsledok nudy počas covidovej pandémie ) je trasa vytýčená aj kovovými stĺpmi. My sme išli trasou, ktorá obchádza Malý Korab, preto sme po dosiahnutí sedla museli nejaké metre aj zostúpať. Druhá trasa vedie cez Malý Korab. Keby sme omylom odbočili cestou hore na trasu cez malý Korab, asi by sme na Veľký už nedošli. Bolo by to fakt náročné. Po 3 hodinách s prestávkou na obed ( už sa nemusíme deliť s Milanom , tak nám viac ostane ) sme naspäť v Strezimíre. Po toľkých zostúpaných metroch nás trochu bolí hlava. Uvaríme si pri aute kávu, posadíme sa do prístreška pri parkovisku a hľadíme na obrovskú kopu bordelu po turistoch, alebo colníkoch, kto vie? 

Ešte hodina jazdy autom a tešíme sa na poriadne jedlo a pivo v Trnici. Vychutnávame pivo, keď dorazia na bicykloch do reštaurácie Česi, 2 baby a 2 chalani. Tu sú samé kopce, na bicykloch to musí byť dosť náročné. " Idete na pivo? " pýtame sa. "Nie, my dopijeme toto" - ukazuje na asi tretinu malej fľašky koly. Mali by sme si brať príklad. Keby sme takto pristupovali k výdavkom, mohli sme ušetriť aj polovicu. Lebo ako vždy, najväčšia položka je jedlo a pitie. 

Ochrid

Poslednú noc v Severnom Macedónsku strávime pri Ochridskom jazere v meste Ochrid. O Ochridské jazero sa Macedónsko delí s Albánskom, čiže sme už blízko hranice. Mesto bolo v roku 1980 zapísané do zoznamu UNESCO a nečudo. Je tu 365 kostolov, na každý deň jeden. Asi ich nenavštívime všetky, ale aspoň jeden isto zvládneme. 

Ubytovanie sme našli v starom meste v pôvodnej vile Šapkar, booking hovorí, že parkovisko je v blízkosti. Podľa navigácie teda vchádzame našim vanom do starých uličiek. Asi majiteľ zabudol napísať, že parkovanie je v blízkosti, ale len pre piaggio. Pretískame sa uličkami, 5 cm od pravého boku auta kaviarenské stolíky, 5 cm od ľavého boku stolík pouličného predavača. Peťo manévruje , my sa modlíme. Prídeme k vile Šapkar, ale parkovanie nikde nevidíme. Pokračujeme v ceste, musíme sa odtiaľto vymotať. Po chvíli tŕpnutia sa vynoríme naspäť v prístave. Zaparkujeme a ideme k vile pešo. Majiteľ nás už čaká a že: jasné, parkovanie je tu vedľa, podržím vám miesto, choďte pre auto. Tak Peťo absolvuje celú tortúru ešte raz, pri vile vyložíme kufre a fakt, len kúsok odtiaľ je voľné 1 miesto na parkovanie. Apartmániky sú celkom fajn, so sedením na balkónikoch a rovno pod balkónom máme 2 kostolíky. 

Vyberieme sa na obhliadku mesta, natrafíme na ručnú výrobu papiera, majiteľ nám ukazuje ,ako sa robí papier, tak si samozrejme , u neho kúpime na pamiatku naše znamenia zverokruhu ( lev a kozorožec ) na ním vyrobenom papieri. Prejdeme po móle k najznámejšej Ochridskej stavbe, kostolu sv. Jána Teológa a spravíme si ikonické fotky. Pokračujeme k archeologickému nálezisku Plaošnik a tu navštívime aj ten "aspoň 1 kostol"- Kostol Svätého Klementa. Potom pomaly zídeme dole do prístavu na kávu a objavíme aj nákupnú ulicu so štýlovými obchodíkmi, aj ceny sú tu už vyššie. Zrejme v Ochride prázdninuje macedónska šľachta. Toto mesto má štýl, v starom meste sa predávajú hlavne umelecké predmety, filigránske šperky, perly z Ochridského jazera, striebro a na nákupnej ulici štýlové topánočky a štýlové šatočky. Zatiaľ čo v Skopje stačilo aj pol dňa, tu by sme vedeli stráviť aj dlhší čas. Ale aj tu, takisto ako v Skopje sú túlavé mačky na každom kroku. Hlavne v reštauráciách chodia popod stoly a žobrú jedlo. Je nám ich ľúto, niektoré vyzerajú naozaj zúbožene. 

Ráno sa neponáhľame, opäť káva v meste a ešte nejaké nákupy, kým sadneme do auta. Už sme skoro na hranici, keď si uvedomíme, že ani sme sa v jazere neokúpali. 

Prechod hranicou je plynulý, je tu len pár áut. Hneď za hranicou si kupujeme dátovú SIM kartu, platnú pre celý Balkán . Je to dobrá kúpa, za 20 EUR dostávame 35 GIGAbytov, nepodarí sa nám to minúť za celý pobyt. 

Albánsko

Berat

Dnes máme UNESCO deň. Chceme stihnúť ešte dnes aj prehliadku Beratu, ktorý máme skoro po ceste do letoviska Vlore.  Necháme navigáciu nech nás vedie k Beratu a ona si vyberá najkratšiu cestu, ale asi nie najrozumnejšiu. V našom bedekri sa takýto typ cesty nazýva ostatná cesta, v praxi to znamená, že sa na nej dá dosiahnuť maximálna rýchlosť 40-tka. Ani to by nám tak nevadilo, ale to , že sa na mnohých miestach cesta sčasti prepadá, niekde chýba aj skoro polovica cesty, lebo okraj sa prepadol kamsi strmo dole, to mňa osobne dosť znervózňuje. Radšej sa dole ani nepozerám. Tu keby sa nám pokazilo auto, tak nás asi nikdy nenájdu, skoro nič nejde s nami, ani oproti. Konečne sa objaví nejaká dedinka a za ňou už aj takzvaný hlavný ťah. Uff, prežili sme, môžeme sa tešiť na Berat. 

Berat je jeden z 3 UNESCO sites v Albánsku, jedno z najstarších miest v Albánsku, bolo založené v roku 321 p.n.l.. Mesto sa nazýva mestom tisícich okien, keď zaparkujeme, hľadia všetky okná na nás. Hlad nás zaženie do prvej reštaurácie a kým jeme ( opäť skvelé jedlo ), prší. Potom sa vyberieme na obhliadku pevnosti nad mestom. Nie je to len hrad, je to celé staré mesto, ktoré je neustále prístupné, pretože tu dodnes žijú ľudia, v domčekoch, v úzkych uličkách a sú tu reštaurácie, kostol a zo starých hradieb je nádherný výhľad na mesto. Opäť začína pršať. Pán, ktorý pod slnečníkom predáva ovocie, nás mávaním ruky volá pod striešku. Nevie nič anglicky, ale na cene figového džemu sa dohodneme rýchlo. 

Vlore

Najbližšie 3 noci strávime v letovisku Vlore. Máme tu cez airbnb zarezervovaný apartmán. Presne tak, ako sa na airbnb uvádza, je len 50 metrov od pláže, naokolo je kopec reštaurácií a barov. Keď nás domáca vedie k apartmánovému domu, v ktorom sa nachádza, trochu neveríme, že airbnb neklame, vyzerá to tu ošarpane, susedné domy majú porozbíjané okná na prízemných miestnostiach, ktoré by mali byť obchodmi, ale sú prázdne. Do podzemnej garáže vedie taký vjazd, že aj motorka by mala problém, auto si neviem predstaviť. Ale byt je ok,  je naozaj priestranný , s 2 spálňami, 2 kúpeľňami, 2 terasami, obývačkokuchyňou, klímou, za 50 EUR na noc. Na ďalší deň hlásia dosť rozpačité počasie, rozhodneme sa preto podniknúť celodenný výlet na juh Albánska, 

Gjirokastra

Druhou UNESCO pamiatkou Albánska je tradičné osmanské mesto, tzv mestečko bridlicových striech - Gjirokastra, 2 hodiny cesty od Vlore. Páči sa nám oveľa viac ako Berat. V krásnych starobylých uličkách  je zopár obchodíkov so suvenírmi a remeselnými výrobkami, pár reštaurácií a kaviarní. Chlapov necháme sedieť na ulici a popíjať kávu a my sa vyberieme na nákupy. Mariana je vo svojom živle, dá sa tu zjednávať a to ju baví. Ja sa hrám na domácu pani bez hlasovacieho práva a zavolám si Peťa na odsúhlasenie nákupu ručne tkaného  koberčeka a nádhernej bavlnenej deky. Peťo krúti hlavou, že drahé je to, majiteľ obchodu spustí z ceny pár EUR. Stále veľa, pokračuje Peťo v krútení. Keď sme už spokojní s cenou, tľapneme si a odchádzame s krásnou pamiatkou na Albánsko. Po nákupoch a kávičke sa vyštveráme na kopec nad mestom. Nachádza sa tu hrad z 12. storočia, ktorý je dnes vojenským múzeom. Zaplatíme vstupné a obdivujeme vojenskú techniku, sochy albánskych partizánov a čítame si historku o páde vystavenej americkej stíhačky. Najkrajší je však výhľad zhora od Hodinovej veže na bridlicové strechy domov zo 17. a 18. storočia, asi 50 z nich je zákonom chránených, ale pár je aj poriadne zanedbaných. Gjirokastra je krásna, ale poďme ďalej na juh Albánska. 

Blue eye

Na rade sú prírodné krásy. Len asi 1 hodinu cesty od Gjirokastry je prírodné jazierko Blue Eye - Modré oko, ktorého voda napája rieku Bistricu. Jeho hĺbka dodnes nebola presne zmeraná, pretože zo dna vyviera taký silný prameň, že sa potápači nedokážu ponoriť až na dno. Odhaduje sa na 150 metrov. Pri pohľade zhora jazierko pripomína oko, s tmavomodrým stredom a svetlomodrým okrajom, preto ten názov. Od parkoviska je potrebné ku nemu odšlapať asi 1,5 km, ale stojí to zato. Nie sme sami, kto tak usúdil, stretávame veľa ľudí cestou tam aj späť. Trochu sa bojíme nátresku v jazierku, ( je povolené sa v ňom kúpať a my tak aj mienime urobiť ), ale zbytočne. Voda má len 10 stupňov, preto je len pár odvážlivcov vo vode, aj to len na krátko. Prezliekame sa do plaviek a naskáčeme do jazera. Nieže ponoriť, nedá sa ani do stredu oka doplávať.! Prúd je veľmi silný vytláča nás od stredu., Nad jazierkom je plošina, odkiaľ je na oko krásny pohľad, väčšina návštevníkov len stojí tam a hľadí do krásneho modrého oka. My skúšame doplávať do stredu niekoľkokrát, vždy sa musíme na pár minút ísť zohriať von z vody na slniečko. Je tu aj pár reštaurácií, väčšina zatvorená, sezóna ešte len začne. 

Butrint

Ochladili sme sa poriadne, môžeme pokračovať do Butrintu. Cesta ubieha pomaly, je samá zákruta, premávka hustne, keďže sa blížime k moru, stále však ideme vnútrozemím. Navigácia nás vedie a odrazu vysloví divnú vetu: nastúpte na trajekt. Kde by sa tu nabral trajekt? Kontrolujeme polohu aj trasu na google mapách a naozaj, cez rieku nevedie most, ale kompa s prievozníkom. Kompa je poháňaná elektrinou, laná ju ťahajú na druhú stranu, prievozník vyzerá historicky. Za pár drobných a niekoľko minút sme na druhej strane- na polostrove Butrint. Len teraz si uvedomíme, že to nebola rieka, ale lagúna Butrintského jazera, ktoré obkolesuje polostrov Butrint. 

Na celom polostrove sa rozprestiera najvýznamnejšie archeologické nálezisko Albánska, od roku 1992 zapísané do zoznamu UNESCO. Po zaplatení vstupného dostaneme mapku , kde sú vyznačené všetky pamiatky. Postupujeme podľa plániku cestičkou v tieni stromov od jednej pamiatky zo 4. storočia p.n.l. k ďalšej . Amfiteáter je jedným z najzachovalejších antických divadiel na svete, pozrieme si aj krásnu fontánu Nymphaeum, rímske kúpele a baptisérium , ktoré strážia uniformovaní muži. Na podlahe sú totiž veľmi vzácne mozaiky, avšak kvôli ochrane pred nepriazňou počasia sú pokryté pieskom. Pomaly prechádzame celým areálom, je tu minimum ľudí, takže sa nepotkýname o turistov ani v Akropole, ani v Bazilike. 

Ani sme nezbadali ako rýchlo prešiel deň, Butrint sa zatvára a my máme najvyšší čas na návrat do Vlore. Ideme späť tou istou cestou, pretože je rýchlejšia. Pôvodný plán bolo ísť po pobreží, nemá to však význam, keďže zanedlho bude tma a ani chuť na kúpanie nemáme . Čím viac jazdíme po albánskych cestách, tým viac oceňujeme kvalitu našich ciest. Albánsky inžinieri majú dosť problém s výpočtami. Ani jedna vybudovaná cesta nenadväzuje plynule na most. Niekde sú skoky aj niekoľkocentimetrové. Riešia to jednoducho- obmedzením rýchlosti. Aspoňže sú cesty prázdne. Do apartmánu dorazíme až za tmy.

Vlore

Najvyšší čas dať si oddychový deň. Od dnes už má byť len pekné, slnečné počasie s príjemnými teplotami. Vyberieme sa na najbližšiu pláž, zaplatíme si lehátka, kúpeme sa, oddychujeme, zahráme si scrabble a asi po 2 hodinách sa už nudíme. Kamarát mi píše, že máme navštíviť hotel Kaleja na útese. Googlime a aha, je to tamten , z pláže ho vidíme len pár km po pobreží. Na pešo ďaleko, ale autom sme tam za pár minút.  Najprv však zastavíme autom v reštaurácii, kde už z cesty vidíme, ako sa v grile opeká nejaké mäso. Albánci majú zvláštny preklad jedál do angličtiny. Napríklad tu v jedálnom lístku je napísané goat kid a sheep kid - decko od kozy a decko od ovce. Naozaj neviem, kto túži jesť nejaké decká. Vlastne viem, Mariana. Objednáva si voľajaké grilované decko, ja ostávam pri mojom najobľúbenejšom morskom jedle- plodoch mora. Striedam ich, raz špagety s plodmi mora, inokedy rizoto, alebo len vyprážané chobotnice a potom grilované... Nikdy sa mi to nezunuje. Keď sme na odchode z reštaurácie, nakúkame s Marianou do búdky s grilom. Kuchár nás volá dnu. Ukazujeme na voľačo, napichnuté na ražni: čo to je? Kuchár rukami odšklbne kus hmoty z ražňa a svojimi prstami mi to vopchá priamo do úst. Hmm, ani podľa chuti neviem, čo to je. Ukazujem, nech dá aj Mariane. Odtrhne väčší kus a narve to Mariane do úst, až ich má plné. Potom sa mu zdá, že mne dal málo, tak mi ešte napchá ďalšie sústo. Ukazuje si na brucho a smeje sa. Pochopíme, že sú to žalúdky z nejakého zvieraťa, dúfam, že aspoň dospelého. Prsty nemá najčistejšie, tak tiež dúfame aj v to, že neskončíme s črevnými problémami ( btw neskončili sme ) .

Na kávu zakotvíme v hoteli Kaleja. Z terasy je krásny výhľad na more aj celé pobrežie. Zvyšok dňa strávime na pláži oddychom. Hlavne Peťo si zaslúži oddych od šoférovania ( a nadávania ), jazdenie v Albánsku je dosť náročné. Šoféri sú bezohľadní a hlavne nemajú potuchy, ako sa používajú smerovky a kruhové objazdy. Je bežné, že auto vojde aj vyjde z kruhového objazdu akoby bolo na hlavnej ceste, nevšímajúc si okolitú premávku. 

Je najvyšší čas rozhodnúť sa, čo podnikneme v nasledujúcich dňoch. Náš itinerár je spísaný len po dnešný deň a ubytovanie máme tiež len do zajtra.  Po doterajších skúsenostiach s dopravou padne rozhodnutie vynechať návštevu hlavného mesta Tirany. Aj tak tam nič extra zaujímavé nie je, asi jediné, čo nás mrzí je múzeum vybudované v starom vojenskom bunkri. To však za tie nervy nestojí a radšej ušetrený deň strávime pri mori. Musíme si predĺžiť prenájom apartmánu o 1 noc, píšeme majiteľovi správu na airbnb a on s tým nemá najmenší problém, doplatíme za 1 noc v hotovosti pri odchode. A na zajtra sme si program našli na pouličnom reklamnom stojane. Pôjdeme na výlet loďou. Voláme na číslo na plagáte a dohodneme si súkromnú plavbu rýchloloďou na ostrov Karaburun. Je to o polovicu lacnejšie ako internetové ponuky. Chalan nám na whatsap posiela fotky lode, ostrova aj jaskyne, do ktorej zájdeme, vyzerá to na zaujímavý program zajtra.

Karaburun

Najväčší albánsky polostrov Karaburun určuje hranicu medzi Jadranským a Iónskym morom. Bol vyhlásený za morský národný park. Za komunizmu bol vojenským priestorom, takže civilisti sa sem nemohli dostať. Teraz to už nie je problém, ale najpohodlnejšia cesta je po mori. Nejaká cesta z pevniny vedie aj po polostrove, ale podľa našich doterajších skúseností nebude vhodná pre auto.  Dá sa ísť pešo po turistickom chodníku, ale je to 2-dňová túra dostať sa na koniec polostrova. 

My ideme s miestnym chalanom na rýchločlne. Súkromná plavba, len my štyria a on, na člne ani viac miesta nie je, my si s Peťom sadáme na provu. Loď naberá na rýchlosti a čím sme ďalej od pevniny, tým viac na vlnách skáče. Chvíľu je to sranda, ale keď už lietam do vzduchu asi 5 metrov ( aspoň mne sa to tak zdá ), začína mi ísť na nervy dopad na lavicu na zadok. Bez modrín to asi dnes nebude. Vlny sú stále väčšie a dopady hlbšie. No nič, musím sa nejako odplaziť dozadu k Majovi, lebo už sa ani nevládzem držať, a ak sa pustím, tak vzlietnem. Hodím sa na všetky štyri a plazím sa po dne lode dozadu. Všetci sa mi smejú, ale mne je jedno, hlavne , že vzadu je to už pohoda. Pýtam sa chalana, aké veľké sú tie vlny. Asi meter , odpovedá. To sa mi nechce veriť, podľa mňa aspoň 5 metrov. 

Súčasťou výletu je aj vstup do jaskyne Haxhiho Aliu, piráta z 18. storočia, ktorá mu slúžila ako úkryt. Vstup je pomerne úzky a treba doň vplávať loďou. Vlny sú však také vysoké, že chalan usúdi, že by to nebolo dosť bezpečné. Však som vravela, že tie vlny majú aspoň 5 metrov! Takže do jaskyne nevojdeme, čo je škoda, lebo sa v nej dá kúpať, mali sme tam na chvíľu zastať a zaplávať si. No nič sa nedá robiť, Poseidon mi už nie raz ukradol okuliare, nechcem , aby nám ukradol aj loď.  

Loď sa obracia a vraciame sa popri pobreží polostrova na pláž ALDA. Tu ostaneme pár hodín, je tu reštaurácia a krásna pláž s lehátkami a slnečníkmi. More je úžasné, farba ako v Karibiku, teplota tak akurát a okrem nás nikto. Jediný problém je dostať sa z lode na breh. Zamestnanci reštaurácie a pláže nám utekajú pomôcť. Všetci, vrátane kuchárky na nás mávajú z móla, aby sme prešli po plávajúcom pontóne. To by na 2 nohách nedokázal ani kapitán Sparrow, Všetko sa tak hojdá, že inak ako štvornožky to nejde. Vrháme sa na všetky 4 , plážové tašky okolo krku a plazíme sa po pontóne k mólu ako albánski partizáni. Odtiaľ sa naťahujú ruky zamestnancov a s ich pomocou sme konečne na móle. Zamierime do baru. Dnes oslavujeme s Peťom 29. výročie sobáša. Rakijou po 1 eure. Štyrikrát. Po bare behá jahniatko, podozrievam Marianu, že ho potom zjedla, keďže si objednala na obed jahňacie rebrá a jahňa sme už potom nikde nevideli. Nezostávame dlho jediní hostia, pristávajú ďalšie lode a tak sa bavíme na tom, ako aj oni štvornožky lezú po pontóne. 

Čas rýchlo beží, ešte jedna štvornožková cesta do člna a plávame späť do Vlore. Tentokrát rovno sadám dozadu k Majovi. Lenže ako režeme vlny, voda špliecha rovno na nás a za chvíľu sme mokrí ako myši. Nech sme už čím skôr na brehu!  V strede cesty, kde sú vlny najvyššie, motor zakašle a zdochne. Došiel benzín. Chvalabohu máme zásobu v bandaske, pomôžeme naliať a tŕpneme, kým naštartuje loď, ale nakoniec opäť prerážame vlny smerom na Vlore. Chalan je majster svojho remesla, aj my, amatéri, vidíme, že pri týchto vlnách nie je jednoduché udržať kurz a nabiehať na vlny správnym smerom. Po hodine sme v prístave, sme vďační za bezpečnú plavbu, že si zabúdame aj pýtať zľavu za to, že sme neboli v jaskyni. 

Pláž v Shëngjin

Ráno opúšťame Vlore, mierime k poslednému miestu nášho pobytu v Albánsku, jazeru Komani. Cestovatelia považujú Komani za highlight Albánska, ale napodiv, je tu veľmi slabá ponuka ubytovania. Vlastne nám booking včera ponúkol len 2 a my si vyberáme malý rodinný penzión za 20 eur na osobu s raňajkami, čo je na albánske pomery dosť drahé. Teda, keby sme chceli spať všetci štyria v 1 izbe, tak by nás to vyšlo len na 10 eur na osobu, ale až taký malý budget nemáme. Cesta nám bude trvať asi 3 hodiny, to nám umožňuje stráviť pol dňa po ceste niekde na pláži. 

Cestou z Vlore vidíme z auta záhradkárstva s krásnymi olivovníkmi. A tak, kým Peťo tankuje, vbehneme s Marianou do jedného opýtať sa na cenu. Taký asi meter vysoký, ale ešte mladý, za 5 eur. No nekúpiš to? Chlapi zalomia rukami, že to ako sa chceme starať ešte 4 noci na ceste o rastliny v kvetináči z plastových fliaš?! My sme však odhodlané rastlinky v zdraví prepašovať až domov. 

Na zastávku sme si vybrali pláž v Shëngjin - Sigal resort. Malá plážička, veľmi pekná, je tu aj celkom dosť ľudí, ale nie je to preplnené. Fotogenické miesto, spravíme si pár rozlúčkových fotiek s morom, ktovie kedy zase príde možnosť okúpať sa v mori. V reštaurácii na pláži majú menu len v podobe QR kódu nalepeného na stoloch. Nuž, Peťo by sa  s jeho Nokiou bez nás nenajedol. :-)

Jazero Komani

K jazeru odbáčame z hlavnej cesty vedúcej na Skadar. Čaká nás 30 km po tzv. ostatnej ceste.  Cesta samá diera, ale s veľmi krásnymi výhľadmi. Veľmi zriedka ide auto oproti, našim smerom ide 1 poľský karavan a 1 litovské auto, tiež stoja ako my, každú chvíľu a kochajú sa. Na ceste sú somáriky, Peťo zastane, otvorí okno a zvedavý somár mu strká hlavu až na volant. O kus ďalej nám cestu križujú ovce ostrihané na leva. 

Kvôli týmto zastávkam nám cesta trvá asi hodinu a pol, kým prídeme do dedinky Koman k penziónu Old Tower. Majiteľ nevie anglicky, krúti hlavou, že o nás nevie, žiadnu rezerváciu cez booking nemá. Ukazujeme mu potvrdenie, stále krúti hlavou, ale zoberie telefón a vytočí niekoho, kto vie anglicky. Ten nám vysvetlí, že síce rezervácia mu neprišla, ale izby má, môžeme si vybrať. Všetky vyzerajú dosť hrozne, ale čisto, V našej sú 4 postele, 2 staré televízory a 1 skriňa. A maličká kúpeľňa s rozbitou WC doskou. Ale záhradná reštaurácia pri penzióne je super. Majiteľ stojí za barom a nalieva, berie objednávku na jedlo, nosí jedlo, nosí pitie a máme pocit, že nám splní všetko, čo nám na očiach vidí. A keď nerozumie, hneď dvíha mobil a volá priateľovi na telefóne, aby prekladal. Jedálny lístok je len v albánčine. Opäť vyberáme intuitívne. Majiteľ ani brvou nemihne, keď nám nosí na stôl misky polievok. Dali sme si na večeru zemiakovú polievku ako predjedlo a fazuľovo-mäsovú polievku ako hlavné jedlo. Sedíme až do tmy a cítime sa veľmi príjemne. 

Predvčerom sme si okrem ubytovania zarezervovali aj kajakovanie po jazere Komani. Za 20 EUR na osobu je v cene okrem kajakovania aj doprava loďou Berisha po jazere na miesto, kde držia kajaky. Patrí to k hostelu Berisha pri ostrovčeku Peace Island , loďka nás tam dopraví za 40 minút. Auto nechávame na parkovisku pri prístave a pešo prechádzame do prístavu cez tunel dlhý asi 400 metrov. Na druhej strane tunela je prístav pre trajekty aj osobné lode, reštaurácia a panuje tu čulý ruch. 

Kým čakáme na loď, dohadujeme si cestu trajektom s autom na druhú stranu jazera do Fierze na zajtrajší deň. Lístky cez web boli vypredané, už sme sa aj báli, že sa do Fierze nedostaneme, ale tu v prístave zisťujeme, že sa dajú kúpiť priamo na lodi. Zajtra už nastúpime na cestu späť na Slovensko a ako návratovú trasu sme zvolili cestu cez Kosovo a Srbsko. Nad spätnou cestou sme dosť rozmýšľali, chceli sme  ju mať čo najkratšiu, ale zaujímavú. Vstup do Kosova je komplikovaný tým, že nie je možné do neho vojsť z Albánska alebo Čiernej hory a vystúpiť do Srbska. Keďže Srbi neuznávajú Kosovo ako samostatný štát, ak vstúpime do Kosova z Albánska, musíme z neho odísť cez Severné Macedónsko do Srbska. Napriek tejto obchádzke je to stále najrýchlejšia cesta domov. 

Loďou sa vezieme s množstvom iných pasažierov, sú tu aj Albánci, ktorí takto cestujú domov, ale aj mnoho turistov ako my. Doteraz sme si mysleli, že Albánci vôbec nerecyklujú. Táto loď je dôkazom opaku. Vnútro lode je postavené z autobusu, akoby z Karosy z roku 1970, sedadlá na podeste a nad hlavou miesto na batožinu. My radšej sedíme na lavici na palube spolu s párom holandských turistov. Tiež sa idú kajakovať , ešte sú v Albánsku len 2 dni a že ešte v živote nešli po takej rozbitej ceste ako vedie do Komanu. Loď cestou zastavuje popri brehu a vykladá miestnych, väčšinou idú z nákupov s taškami. Vidíme dedka ako čaká na brehu na babku, zoberie jej tašky a spolu kráčajú hore kopcom voľakam do kríkov. Žiadne obydlie nevidieť, ktovie ako dlho im potrvá prísť domov. 

Z kajakovania sme trochu sklamaní, mysleli sme si, že sa pôjdeme kajakovať na Shala river, ale zisťujeme , že to je veľmi ďaleko od hostela Berisha. Chlapík od kajakov nám len otvorí dvere na búde a ukáže, že si máme vybrať kajak aký chceme a vesty, ale žiadne nepremokavé vrecia alebo sudy nemá. Pýtame sa ho, kde by sme mali ísť. Stade ste prišli, tak choďte opačným smerom. Tak ok, vydáme sa na kajakoch v smere plavby trajektu. Keď sa dostaneme do širšej časti kaňonu, cítime sa ako na mori, je to makačka, v silnom vetre udržať rýchlosť a smer, hojdá nás to ako papierovú lodičku. Vydáme sa preto opačným smerom do zátok, kde je voda kľudná, kúpeme sa a užívame si krásu prírody okolo. Odplavíme sa aj k ostrovčeku Peace Island, na ktorého vrchole na kopčeku  je antický stĺp a o kus ďalej, antický balkón, čo je dosť sranda, keďže ostrovček je malý a neobývaný. Potom si dáme obed v hosteli a čakáme na loď späť do Komanu. 

Aj po návrate je stále veľmi horúco. Priamo pri penzióne tečie široká rieka. Vonku je cez 30 stupňov, ale rieka je stále veľmi studená. Dáme si osviežujúci kúpeľ pod mostom, voda je nádherne čistá, pláva v nej iba 1 zips z niekoho nohavíc. Potom už len sedíme na záhrade penziónu, popíjame pivo, hráme scrabble a vychutnávame večeru. A samozrejme nezabudneme poliať naše olivovníky. Napriek jednoduchým izbám sa z tohto ubytovania vykľulo najlepšie z našej balkánskej cesty. Hlavne zásluhou majiteľa, je ukážkou albánskej pohostinnosti. Dokonca požiadal iného hosťa, hovoriaceho albánsky aj anglicky, aby mu prekladal všetko, čo od neho potrebujeme. Ak sa niekde dobre človek cíti, tak je to vždy kvôli ľuďom, nie luxusnému nábytku. 

Ráno si radšej privstaneme, treba ísť trochu skôr na trajekt, lebo potom bude v tom maličkom prístave zápcha. Lístky sme kúpili včera po návrate z plavby. Trajekt s autom a pre 4 osoby nás stojí 100 EUR, cena za auto sa vypočíta z metrov štvorcových, ktoré auto zaberie. Radšej ani nepozerám, ako Peťo manévruje auto na maličký zaplatený priestor. Plavba trvá 2,5 hodiny, loď prechádza dlhým úzkym kaňonom, dá sa to prirovnať k nórskemu fjordu, ale s vodou farby Karibiku.

Kosovo

Prizren

K hranici Kosova sa dostávame po 40 minútach jazdy z Fierze. Hranica je skoro prázdna, len my a kravy. Colník nám vysvetľuje, že naša zelená karta v Kosove neplatí, musíme si dokúpiť  poistenie na auto za 15 EUR. V poriadku, chceme však platiť kartou, už nám veľa hotovosti neostalo. Ešteže Peťo vie obsluhovať POS terminál, lebo colník nevie.  Kravy medzitým prechádzajú z Kosova do Albánska. " Pasy majú? " pýtam sa colníka. Že to sú miestne, oni nemusia, ráno idú po lúke do Kosova a keď sa im zdá susedná trávička zelenšia, tak sa cez colnicu vracajú. Naše občianske preukazy sú v poriadku, ani olivovníky colníkom nevadia a tak prvýkrát v živote vstupujeme do Kosova. Mierime do najkrajšieho mesta Kosova Prizren. Strávime tu len 1 noc, takže Prizren nebude s čím porovnávať, ale veríme cestovateľským blogom, preto sme nevybrali Prištinu.

Prizren sa nám páči, potúlame sa uličkami, dáme si obed v reštaurácii, je skvelý ako všetky na Balkáne, nazrieme do obchodíkov. Skoro všetky predávajú fejky, len Levi´s vyzerá byť originál. " Originál? " pýtam sa predavača. " Yes, original. Aspoň ceny sú určite originálne " , smeje sa predavač. V meste je folklórny festival. Obzeráme ľudové kroje a Kosovčania, keď vidia, že sme cudzinci, sami nám ukazujú, že sa máme odfotiť s dievčinou v kroji. Zvláštny je ten kroj, okolo pása má čosi ako poličku, dalo by sa na ňu aj pivo vyložiť. 

Kosovo je lacné, ubytovanie vo veľmi šmrncovnom  boutique hoteli s raňajkami v centre za 50 EUR izba, jedlo veľmi lacné, rakija tiež. Len taxikári sú drahí. Chceme ísť na západ slnka na hrad na kopci priamo nad centrom mesta. Je stále strašne horúco, pýtame sa preto taxikára na cenu. 30 EUR! Radšej ideme pešo, a nakoniec nám cesta trvá ani nie 15 minút, dokonca to ani nie je taký stupák, ako to zdola vyzerá. Tu hore je chladnejšie, slnko zapadá, pohľad zhora je krásny, ako už takéto pohľady bývajú. Kam oko dovidí, všade nejaká mešita, 30 ich Mariana napočíta v dohľade. Cestou dole míňame aj kresťanské kostoly a je zaujímavé, že všetky sú zavreté a strážené ozbrojenými zložkami.

Dáme posledný drink pred spaním v hotelovom bare. Iba jedna čašníčka vie po anglicky, alebo si myslí, že vie. Vie sa krásne opýtať, čo si dáme, ale nerozumie odpovedi. Podobne je to na mnohých miestach, vedia len to svoje naučené. Ale ani raz sa nám nestalo, že by sme sa nedohovorili.

Srbsko

Novi Sad

Dovolenka sa pomaly končí. Dnes sa chceme presunúť čo najbližšie k domovu. Podľa toho, ako nám to pôjde, zvolíme miesto na prespatie. Radi by sme sa dostali až za Belehrad, aby sme sa zajtra vyhli ranným zápcham, ktoré vždy okolo veľkých miest bývajú. Cesta dobre odsýpa, ani na macedónskej, ani na srbskej hranici dlho nečakáme a podvečer sa už blížime k Belehradu. 

Noc sa rozhodneme stráviť v Novom Sade, najbližšom väčšom meste za Belehradom. Nájdeme cez booking celkom pekný bytík skoro v centre, vraj so súkromným parkoviskom. Lenže , ako nám majiteľ telefonicky vysvetľuje, parkovanie vo dvore treba objednať vopred, nie 2 hodiny pred príchodom, už je obsadené. A tak opäť raz krúžime po meste a snažíme sa nájsť miesto na zaparkovanie. Vyzerá to beznádejne. V zozname " Lessons learnt " máme už veľakrát zapísané: ubytovanie v centre bez súkromného parkoviska NIKDY! Zdá sa, že sme nepoučiteľní, vlastne nepoučiteľné, lebo ubytovanie vždy riešime my dve s Marianou. Chlapi majú za úlohu iba hľadať parkovanie a nadávať. Nakoniec sa nám nájsť voľné miesto na zaparkovanie, ako vždy , podarí. 

Najeme sa v meste, potom ubytujeme, ale nám s Marianou sa ešte nechce ísť spať.  Vyberieme sa do mesta na drink Na hlavnom námestí sa konajú nejaké trhy, čosi ako vinobranie v Modre a hneď prvý stánok je slovenský. Chalan v stánku je síce Srb, ale hovorí perfektne po slovensky, keďže u  nás žije. Kúpime si poháre, kupóny na víno a necháme si od neho naliať ružové víno, je ľahučké, osviežujúce, chutí nám. Vtom pristúpi ku nám iný pán a predstaví sa ako majiteľ vinárstva. že či nám chutí jeho nealkoholické víno. Nechceme veriť, že víno je bez alkoholu, ale je to naozaj tak. Keď minieme naše kupóny na víno, ako pravé Slovenky obehneme všetky ochutnávky zdarma, dáme si klobásky, syry, jednohubky s džemom, samé dobroty. Pekný posledný večer dovolenky. 

Ráno sa nijako zvlášť neponáhľame. Skočíme do mesta na raňajky, prejdeme sa po centre, nazrieme do pár obchodov. Tu sa špecializujú hlavne na obuv, toľko obchodov s obuvou na jednej ulici sme ešte nevideli. Kvalitné, pekné veci, aj dosť drahé. 

Po hodine a pol jazdy z Nového Sadu sme na hraničnom prechode Tompa-Kelebija, opäť radšej volíme tento prechod, keďže webové stránky ukazujú, že je tu oveľa menší rad ako na Horgoši-Roszke. Vstupujeme do EU, trochu sa obávame o osud našich olivovníkov, hlavne keď pozeráme na plagát na colnici s obrázkami, čo všetko je zakázané do EU prenášať. Nuž necháme to na colníkov, olivovníky sú v strede auta, ničím nekryté, vykúkajú spoza Peťovho chrbta, colník ich vidieť musí. Ak aj vidí, nekomentuje. Pozrie pasy a posiela nás aj s olivovníkmi cez hranicu.